Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Vysněný narozeninový dárek

4. června 2011 v 0:01 | Very |  Jednorázové povídky
Paula nám poslala jednorázovku o Any a Ponchovi. Jsem si jistá, že se vám bude líbit. Mě se tedy líbila. A moc. Pište do komentářů, obě jsme zvědavé na vaše názory. Jsme si jisté, že nás potěší. Přeji příjemné chvíle strávené čtením tohoto příběhu. Vaše Very

PS: Na téhle fotce mi Any připomíná panenku Barbie, nemám pravdu? Je krásná. Sluší jim to.


Vysněný narozeninový dárek
Už je to dva roky, čo sa RBD rozpadla. Veľmi mi chýbajú, no najviac mi chýba jedna jediná osoba. Poncho. Viem, vyznie to hlúpo, ale asi som sa do neho zamilovala. Po tom našom spoločnom stretnutí v klube som sa cítila ako v siedmom nebi. Bola som jednoducho šťastná toto stretnutie s ním vo mne opäť prebudilo moje pocity. Až vtedy som si uvedomila, že v skutočnosti som na neho vôbec nezabudla, ale ešte viac si ho pripomenula. Myslela som si, že už je navždy z môjho srdca preč, no nebolo to tak. Tešila som sa z nášho spoločného stretnutia, no zároveň som stále myslela na to, že každú chvíľu sa opäť môžeme rozlúčiť na neviem ako dlho. Na túto myšlienku sa jednoducho nedalo len tak nemyslieť a vytrúsiť si ju z hlavy. No napokon sa to stalo skutočnosťou. Rozlúčili sme sa a mne zostali len krásne spomienky. Síce sme sa dohodli, že sa ešte niekedy stretneme, no obaja sme vedeli až príliš dobre, že sa tomu tak v najbližšej dobe nestane. A teraz tu len tak sedím na posteli a premýšľam. "Veď ja mám dnes predsa narodeniny." prebleslo mi hlavou. Vyskočila som z postele rýchlosťou blesku, no to som asi nemala robiť, pretože sa mi hrozne zatočila hlava, tak som si opäť sadla na posteľ a počkala, kým to prejde. Keď sa už so mnou celý svet prestal točiť, vstala som z postele - tentoraz nie tak prudko - a vybrala som sa do kúpeľne. Chcela som si dať osviežujúci horúci kúpeľ, no len čo som začala napúšťať vaňu, ozvalo sa kričanie. Bola to moja mama. "Any, poď sem, máš návštevu." informovala ma. "Jasné mami, neboj sa, za chvíľku som dole." odpovedala som jej trochu znechutene, pretože ten, kto mi mohol prekaziť tento môj rituál, musel mať na to sakra dobrý dôvod. Ale aj tak by som to nikomu neodpustila. Iba Ponchovi. Iba jemu by som to odpustila. "Ach bože Any, už zasa na neho myslíš." okríkla som sa v duchu. Keďže som bola už len v spodnej bielizni, nechcelo sa mi obliekať, tak som si na seba hodila len krátky ružový saténový župan, ktorý som mala zavesený v skrini, roztvorila som dvere, vyšla na chodbu a následne ich za sebou aj zavrela. Vybrala som sa pokojným krokom ku schodom, no len čo som stihla prísť do polovice cesty, znova na mňa kričala mama. "Any, no tak, kde si toľko. Veď si trochu pohni, lebo tu na teba nebude čakať večne." zúfalo mi kričala mama. "Ale mami, veď už idem." odpovedala som jej znechutene. Zbehla som dolu po schodoch a na posledných dvoch som chcela skočiť, no nejako som si to nevyrátala a zároveň som si nevšimla slúžku Mary, ktorá práve šla okolo, a ako som sa jej chcela vyhnúť, tak som sa pošmykla v mojich "úžasných" papučkách na dlážke, ktorú ako na zlosť práve umývali, tak bola poriadne šmykľavá a celou svojou váhou som vrazila do Mary. No na moje veľké "šťastie" práve niesla plný džbán džúsu a nejaké to občerstvenie. S veľkým rachotom som sa aj s Mary zrútila na zem a všetko, čo mala položené na tácke, jej vypadlo a skončilo to na nás. No ja som samozrejme dopadla oveľa horšie než ona, pretože na mňa toho popadalo oveľa viac. Bol to strašný rámus, ktorý ako inak počula moja mama. Hneď ako to počula, pribehla ku mne a za ňou sa vynorila aj moja návšteva. Bola som celá mokrá od džúsu, vlasy som mala polepené, župan sa mi akosi rozviazal a sčasti natrhol, takže mi bolo dokonale vidno moju spodnú bielizeň. Mary hneď vstala, tej sa našťastie nič nestalo, a odcupkala preč po metlu a mop, aby tu poriadila ten bodrel, ktorý som práve spôsobila. No mne sa stále akosi do vstávania zo zeme nechcelo. Rýchlo ku mne pribehla mama a začala ma hrešiť, no zároveň aj ľutovať. "Anahi, pre pána kráľa, čo to tu vyvádzaš? Si v poriadku?" sypala na mňa otázky až som ich nestíhala spracovať. "Dosť mami. Upokoj sa a vrav mi pekne jednu otázku po druhej, dobre?" Iba prikývla, no nestihla dopovedať, pretože sa pri nej objavila moja návšteva. Bol to Poncho. Áno, ten krásny, zlatý, milý Poncho. "Bože Any, zase?" okríkla som sa v duchu. Vystrašene sa na mňa díval, no po chvíli konečne prehovoril. "Any, nestalo sa ti nič? Si v poriadku?" Ja som na neho len nemo zízala a nevydala ani hláska. "Any? Si v pohode?" pokýval mi rukou pred hlavou. Zatriasla som s ňou a prebrala sa z môjho tranzu. "Á .. á .. áno." vykoktala som zo seba. "Naozaj? Podľa tvojho výrazu to tak nevyzerá. Nemám ti pomôcť vstať?" ochotne sa mi ponúkol, no ja som odmietla. "Nie, to je dobre. Vstanem aj sama." pousmiala som sa. Chytila som sa stola, ktorý bol tesne vedľa mňa, aby som sa mala do čoho zaprieť a mohla vstať, no ako som vstávala, strašne ma začala bolieť noha. "Áuuuu!" skričala som a znova som klesla k zemi. "Any, si v poriadku?" kľakol si ku mne Poncho a obzeral si ma. Až vtedy som si uvedomila, že som vlastne - samozrejme keď nerátam ten župan - len v spodnej bielizni. "Any, ja už musím ísť moja. Veď som ti spomínala ten obed s mojou kamarátkou, nie?" "Že si na to nespomínam." "No nič to nevadí tak ja už musím ísť aby ma dlho nečakala a Poncho prosím ťa môžeš tu zostať s Any pokiaľ sa nevrátim?" prosebne sa na neho zahľadela. Ten jej pohľad poznám až príliš dobre. Keď niečo chce, hodí tento pohľad a nik jej nedokáže povedať nie. Je to niečo ako keď sa na vás pozrie malé dieťa a o niečo vás poprosí. Totižto moja mama mi občas pripadá ako malé dieťa. Z môjho premýšľania ma prebudil až Ponchov hlas. "Jasne, rád s ňou zostanem." usmial sa na ňu. "Tak to som rada. Naozaj mi padol obrovský kameň zo srdca. Moja dcéra bude v dobrých rukách. Ak by ste niečo potrebovali, kľudne o to požiadajte Mary. Rada vám pomôže. Tak ja už idem, lebo naozaj prídem neskoro. Majte sa." rozlúčila sa s nami, zakývala nám a ešte na nás aj žmurkla. Čo malo akože znamenať to jej žmurknutie? Bože keby jej tak niekto rozumel ... alebo aspoň videl do hlavy. Lenže nie. Jej je veľmi ťažko porozumieť. Teraz sa len pozerám na mamu, ktorá sa pomaly približuje ku vchodovým dverám. Otvorila ich, vyšla von, zatvorila a už som ju nevidela. Už som tam bola len ja a Poncho. Zavládlo medzi nami nepríjemné ticho. Len sme si pozerali z očí do očí, jeden na druhého a užívali si každú sekundu. No aj táto chvíľa raz musela skončiť, ale keďže ja som nebola schopná povedať ani slovo, prerušil ju Poncho. "Any, môžem ti pomôcť vstať?" starostlivo sa ma spýtal. "Neviem, či je to dobrý nápad. Budeš celý špinavý." pousmiala som sa. "Pozri, mne to nevadí. Ja ti len chcem pomôcť, len sa bojím, aby si sa na mňa nenahnevala alebo niečo také." vystrašene na mňa pozrel. Jeho výraz tváre ma pobavil natoľko, že som sa musela začať smiať ako šialená. "Prečo sa smeješ?" nechápavo na mňa pozrel. "Ja len ... že ... tvoj pohľad je taký smiešny. Mal by si sa vidieť." vravela som mu pomedzi smiech. "No aj ty by si sa mala vidieť." a začal sa smiať spolu so mnou. Takto sme sa smiali ešte takých desať minúť, až kým nás nezačali bolieť bruchá. Pomaly nám aj stekali slzy z očí, no akosi nám to nevadilo. Ďalej sme sa tam smiali ako takí blázni. Ešte sme to vydržali takých päť minút, no to už bol náš koniec. "Tak už dosť. Už nevládzem." vravela som pomedzi smiech, slzy a bolesti brucha. Aj som zabudla na moju boľavú nohu. "Dobre." povedal po chvíli Poncho. Po pár minútach sme sa konečne upokojili a zase na seba len nemo pozerali. Tentoraz to ticho neprerušil Poncho, ale ja. "Tak čo, už si si to za tú chvíľu stihol rozmyslieť?" záhadne som sa na neho usmiala. "A čo ako?" nechápavo na mňa pozrel. "No predsa to, že mi pomôžeš ... už sme tu dobrú pol hodinu, sedíme na dlážke a mne je strašná zima. Mám taký pocit, že ak mi čím skôr odtiaľto nepomôžeš sa dostať, asi prechladnem, pretože tá dlážka je veľmi studená." chcela som sa usmiať, no už som to nezvládla. Poncho na môj dotaz okamžite zareagoval, vzal ma na ruky a pomaly kráčal ku schodom. "Poncho, zbláznil si sa?" zazrela som po ňom. "Nie, prečo?" nechápavo na mňa pozrel. "Lebo som ťažká." pousmiala som sa. "Tak to vôbec nie je pravda. Nie si ťažká. A navyše ... predsa si chcela, aby som ti pomohol, nie? A práve teraz to robím." venoval mi sladký úsmev. Postupne sme vyšli po schodoch až hore a potom sa mi Poncho položil klasickú otázku, ktorú som aj očakávala. "Kde máš izbu? Doprava či doľava?" "Doprava." a zároveň som mu smer aj ukázala. Vybrali sme sa teda tam, no pred izbou sa Poncho zastavil. "Prečo je tu voda?" nechápavo sa na mňa pozrel. "Ach bože." zľakla som sa a chcela som mu vyskočiť z náruče, no on ma nepustil. Práve naopak. Stále ma držal. "Poncho, pusti ma, musím zájsť zastaviť vodu a potom ísť po Mary alebo zavolať opravára." začala som zmätkovať, no v momente ma prerušil. "Any, zabudla si, že si zranená? Neboj sa, ja to všetko urobím. Môžeš sa na mňa spoľahnúť." žmurkol na mňa. "Kde ťa môžem zatiaľ nechať?" "V hosťovskej izbe. Ale tá je na opačnom konci." vzdychla som si. "Dobre, tak poďme." Otočil sa a kráčal ku hosťovskej izbe. Ukázala som mu, ktorá to je. Otvoril dvere, položil ma na posteľ, dal mi pusu na čelo a odišiel. Zatiaľ čo bol Poncho preč, som sa postupne zosunula z postele tak, že som sedela len na krajíčku, a pozrela som sa do zrkadla, ktoré bolo hneď pri posteli. Mala som chuť kričať. Totižto mala som celé vlasy polepené od džúsu a župan som rovno mohla hodiť do koša. A ešte aby toho nebolo málo, nemala som sa do čoho preobliecť a ani som sa nemohla okúpať, pretože ma veľmi bolela tá noha. Dala som si aspoň dole župan, zhodila ho na zem a zababušila sa do perín. Po asi piatich minútach čakania tu už bol Poncho aj s nejakými vecami a vrecúškom ľadu. "On snáď myslí na všetko." prebleslo mi mysľou a na perách sa mi objavil úsmev. "Ahoj Any, priniesol som ti nejaké oblečenie a ľad na tú nohu. Hádam ti to pomôže." veselo sa na mňa usmial, akoby chcel povedať "lepšieho ako som ja nenájdeš." "Ďakujem." krásne som sa na neho usmiala. Podal mi veci a prisadol si ku mne. "Môžem?" spýtal sa ma, keď chcel odhrnúť prikrývku, aby mi mohol priložiť na nohu ľad. Prikývla som. To mu zjave stačilo, pretože po chvíli som už mala na nohe priložený ľad. "Áuu." ušiel mi malý výkrik. Poncho sa zľakol a hneď na to dal preč vrecko s ľadom. "Čo sa stalo, Any? Si v poriadku?" preľakane na mňa pozrel. "Ak som ti niečo urobil, tak mi to povedz." "Nie, nič si neurobil. Všetko robíš dobre. Len ja som taká nešikovná. Zakričala som preto, lebo ten ľad je studený a bolí ma tá noha." síce pomedzi bolesti, ale podarilo sa mi vyčariť úsmev. "Dobre, tak ten ľad môžeme zatiaľ nechať tak." navrhol mi. "Nevadilo by ti to?" neveriacky som na neho pozrela. "Mne? Veď to je tvoje zranenie a nie moje. Je to len na tebe." zasmial sa na mojej hlúposti. "Jasne ... dnes mám úplne hrozný deň." pokrútila som hlavou. No v tom som si spomenula, že vlastne neviem, prečo Poncho prišiel, tak som sa ho to rozhodla opýtať. Pozrela som sa na neho. Zatiaľ čo som premýšľala, stihol si sadnú vedľa mňa na posteľ. "Poncho, prečo si vlastne prišiel?" spýtala som sa ho. Nastalo ticho. Ubiehali minúty, a stále nič. Už som si myslela, že sa ani nedočkám, tak som to vzdala, no nakoniec sa predsa len ozval. "Pretože som ti chcel niečo povedať. Ale to je už koniec koncov teraz jedno." popritom, ako mi to hovoril sa na mňa ani nepozrel. "Ale prečo to má byť jedno? Musel si mať dobrý dôvod, keď si prišiel za mnou až sem." povzbudzovala som ho, no akosi to nezaberalo. "Any, naozaj to je jedno. Nechaj to tak." odpovedal odmerane a chladne. Chcela som ho ešte povzbudiť, no jeho pohľad vravel za všetko, tak som si aspoň obliekla mikinu a tepláky, čo mi priniesol. Keď som už bola oblečená, len sme tam takto v tichosti sedeli. Asi o takých desať minút sa na chodbe ozvali hlasy. Poncho ihneď spozornel, vstal z postele a sadol si na gauč. Popritom sa na mňa ani len nepozrel. "Čo sa to s ním stalo?" neveriacky som krútila hlavou. No ako vždy ma z môjho premýšľania niekto vyrušil. Tentoraz to bolo silné búchanie na dvere. Dotyčný nečakal ani na zavolanie a doslova vtrhol dnu ako veľká voda. Teraz som už všetkému chápala. Už som chápala, prečo sa Poncho chová tak odmerane. Totiž prišiel Alex, môj bývalý, s ktorým som sa pred pár dňami rozišla, no on si evidentne myslí svoje a ktovie, čo všetko natáral Ponchovi. Zrazu mi ho prišlo ľúto. No v tom ma napadlo aj iné. "Prečo sa tak Poncho správa? Veď predsa ku mne nič necíti, tak prečo sa správa ako žiarlivec?" vŕtalo mi hlavou. No odpovede som sa zatiaľ nedočkala. V tejto miestnosti začínalo byť už dosť dusno. Alex s Ponchom si medzi sebou vymieňali vražedné pohľady a na mňa vôbec nebrali ohľad. "Alex, čo tu chceš?" zoziapla som po ňom, aby som upútala ich pozornosť. Keby ste ich len videli ... vypadali, akoby sa šli každú chvíľu pobiť. "Ale no tak, láska, nezaslúžim si lepšie privítanie? Prišiel som ťa predsa pozrieť." vydal sa ku mne, naklonil sa a chcel ma pobozkať, no ja som sa mu hravo uhla. "Ja už radšej pôjdem." poznamenal Poncho a zdvíhal sa na odchod, no zakričala som po ňom. Neviem prečo, ale mala som také nutkanie, že mu musím povedať, ako to naozaj je, pretože by sa mohlo veľa vecí zmeniť. Najmä veci medzi nami dvomi. "Poncho, ostaň. Ten, kto odíde, je Alex." nenávistne som po ňom zazrela. "Nie, ja som predsa tvoj frajer. Nech odíde ten pajác." posmešne sa zasmial. "Ak si zabudol, tak ti trošku osviežim pamäť. Rozišli sme sa!" zoziapla som po ňom. "No tak, kráska, nerozčuľuj sa. Neprospieva ti to." chcel ma pohladiť po tvári, no aj tomu som sa úspešne vyhla. "Nechaj ma na pokoji a nevolaj ma kráska! A teraz vypadni!" ziapala som po ňom. No jemu moc do odchodu nebolo. Stále tam stál ako socha slobody a nikam sa nechystal. "Vypadni!" strelila som mu poriadni facku. To ho asi riadne naštvalo, pretože sa na mňa doslova vrhol. Chytil ma za ramená a začal so mnou triasť. "To čo si spravila, ty hlupaňa?" nervózne na mňa kričal a nadával mi. "To čo si zaslúžiš!" chcela som mu dať ešte jednu facku, no on ma predbehol a tresol mi jednu takú, až ma doslova odhodilo späť do prikrývok. To už sa ale do toho obul Poncho, prudko otočil Alexa a vrazil mu. Alex mu to chcel vrátiť, no Poncho bol rýchlejší, tak schytal ďalšiu. Potom ho schytil za tričko a odniesol ho von až pred bránu. Tam ho šmaril na zem, dal pokyny strážnikom, aby ho sem už nevpustili a vrátil sa ku mne. Keď zbadal, ako mi krváca pera, vzal ľad, ktorý mi pôvodne priniesol na moju nohu a ktorý sa už pomaly začínal roztápať, priložil mi ho na peru a pohladil ma po vlasoch. "Si v poriadku?" trocha vystrašene sa ma spýtal. "Áno, ale keby si tu nebol ty, tak neviem, čo by som robila. Ďakujem." ako som to dopovedala, z očí sa mi začali hrnúť slzy. Odložil ľad a silno ma objal. "Any, neboj sa, už je to za nami. A neďakuj mi, prosím ťa." stískal ma a zároveň hladil po vlasoch. Ja som mu bezmocne plakala v náručí. Sedeli sme takto na posteli ešte desať minút. Poncho mi šepkal utešujúce a zároveň povzbudivé slová a ja som len plakala. No zrazu sa Poncho odtiahol a začal mi utierať slzy. Veď aj tak raz táto prekrásna chvíľa musela skončiť. "Any, všetko bude v poriadku, neboj sa. To ti sľubujem." hladil ma po líci. No v tom som si predstavila, že Poncho odíde a ja tu opäť zostanem sama a ktovie ako dlho ho zasa neuvidím. Pri tejto myšlienke som sa skoro znova rozplakala, no našťastie som to zvládla a svoje pocity som aj naďalej dusila v sebe. Ďalšia moja myšlienka patrila opäť Ponchovi, no tentoraz to bola skôr spomienka. Spomienka na to, ako odmerane sa správal, keď som sa ho spýtala, prečo vlastne prišiel. Rozhodla som sa teda spýtať sa ho na to ešte raz. "Poncho, prečo si sem prišiel?" trocha beznádejne som sa ho spýtala, pretože som už nemala ani najmenšiu nádej, že mi na túto otázku odpovie. "Neviem, či by som ti to mal povedať." odpovedal váhavo a pohľad namieril k oknu. "Povedz mi to, prosím ťa. Chcem to vedieť." naliehala som. "Aj keby som ti to povedal, dosť by sa toho zmenilo, a to nechcem." vstal a presunul sa k oknu. "Poncho, no tak, povedz mi to. A nechoď preč. Veď veľmi dobre vieš, že ma bolí noha a nemôžem ísť za tebou." povzbudzovala som ho. "Nie." znela jeho odpoveď. "Ale no tak. Prosím, Poncho, prosím." prosíkala som ho. Nakoniec sa mi ho predsa len podarilo obmäkčiť, otočil sa, pomaly sa približoval k posteli a začal hovoriť. "Vieš Any, veľa sa toho zmenilo. Mám na mysli napríklad to, ako veľmi mi chýba RBD, no najviac mi chýba jeden jediný človek. Človek, ktorý ma dopĺňa a rozumie mi. Veľmi ho milujem. Myslel som si, že už je koniec a zabudol som, no osud nám opäť preplietol cesty a znova som sa zamiloval." na chvíľu sa odmlčal. "Neviem, či ti to mám hovoriť, ale ..." zastavil svoj monológ. Asi som ho od toho odradila ja. Teda konkrétne môj výraz tváre. Bola som nešťastná a zmätená zároveň. "Tak on miluje inú?" pýtala som sa sama seba. A ja som tak milujem, že to snáď nie je ani možné. Sťažka som preglgla a povzbudila ho, aby pokračoval. Sadol si oproti mne na posteľ, no nič nevravel. Len tam tak sedel a pozerali sme sa na seba. "Poncho, prečo nepokračuješ?" spýtala som sa ho trocha zarmútene, aj keď bolestivo. "Pretože vidím tvoj pohľad. Už dobre vieš, čo ti chcem povedať a nechceš to počuť." sklamane vydýchol a začal vstávať na odchod, no zadržala som ho. Chytila som ho na ruku a prinútila ho, aby si opäť sadol oproti mne na posteľ. "Ja to chcem vedieť, nech to je, čo chce." povzbudila som ho. "Ale prečo to chceš tak veľmi vedieť?" zmätene sa na mňa pozrel čakajúc odpoveď. "Pretože ... pretože ..." koktala som. Čo mu mám teraz povedať? Že som do neho beznádejne zamilovaná, ale že on miluje inú a mňa nie? Bola som zmätená, no pravdu som mu povedať nechcela. Aspoň zatiaľ. Nechcela som totiž, aby sa so mnou kvôli tomu prestal stretávať. "Any, ide to z teba ako z chlpatej deky." zasmial sa na mojom koktaní. "No ani z teba to nejde najľahšie." štuchla som ho. "Pozri, mňa len zaujíma, prečo to chceš vedieť, nič viac." "A mňa zase zaujíma, prečo si prišiel." oponovala som mu. "Tak fajn, spravíme kompromis, dobre?" navrhol mi. To ma už zaujalo viac. "A aký?" zvedavo som sa na neho zahľadela. "Takže ... hodíme si mincou, a kto prehrá, ten odpovedá prvý, platí?" "Fajn." súhlasila som. "Takže, hlava alebo orol?" spýtal sa ma. "Hlava." povedala som rozhodne. Hodil mincu do vzduchu a keď mu pristála na ruke, bola tam hlava. "Á, vyhrala som." radostne som zvýskla. "Takže ideš prvý, Ponchito." prstom som na neho ukázala. "Tak dobre, dobre. Chcel ... no ... chcel som ... chcel som ti zavinšovať a niečo ti povedať." moje oči sa rozžiarili a pery sa zvlnili do obrovského úsmevu. Poncho si všimol moje nadšenie a hneď aj zareagoval. "Prečo sa tak na mňa pozeráš?" nechápavo na mňa hľadel. "Ty si nezabudol?" vyšlo zo mňa. "Nie." odpovedal stroho. "A mám pre teba aj darček." záhadne sa usmial a vytiahol z vrecka malú škatuľku, ale zato s krásnou mašľou previazanou na vrchu. "Všetko najlepšie." podal mi ju so širokým úsmevom na perách. "Čo to je?" prekvapene som hľadela na škatuľku. "Niečo, čo ťa určite poteší. No aspoň dúfam." Vzala som si ju a pomaly ju otvorila. Nemohla som uveriť vlastným očiam. V škatuľke bol pár nádherných strieborných náušníc, ktoré boli ako stvorené pre mňa. Od radosti som nevedela, čo mám povedať. No na niečom som sa predsa len zmohla. "Ďakujem." "Nemáš za čo." zasmial sa na mojom prekvapenom výraze. "A čo si mi to chcel vlastne povedať?" spýtala som sa ho, keď už som sa spamätala z čiastočného tranzu. "Dúfal som, že keď som ti dal tie náušnice, tak si už nespomenieš." vzdychol si. "Ako vidíš, tak nezabúdam." pripomenula som mu."No dobre.Ale neviem,ako ti to povedať."Vo tvári mal vážny výraz.Keď som ho zbadala,môj úsmev začal povolovať,až sa nakoniec vytratil.Neviem prečo,ale mala som také nutkanie priblížiť sa k nemu,a to som aj urobila.Pomaly som sa k nemu začala približovať,a keď boli naše hlavy len pár centimetrov od seba,zaborila som ruku do jeho vlasov a znova som sa ho spýtala."Čo si mi chcel ešte povedať?"On ale nič nepovedal,len na mňa hľadel.Civeli sme na seba ešte hodnú chvíľu ako takí dvaja zaľúbenci,ktorí sú na prvom rande.Zrazu pootvoril ústa,no keď chcel konečne niečo povedať,znova ich zavrel.Zosmutnela som a pomaly som sa od neho začala vzďaľovať,pretože mi došlo,že sa to nikdy nedozviem,no v tej chvíli ma Poncho behom pár sekúnd objal a vášnivo pobozkalTento bozk trval len pár sekúnd,aj keď mne sa zdalo,akoby trval celú večnosť.Potom sa na mňa Poncho zarmútene pozrel a dodal:"Any,síce sa po tomto medzi nami všetko zmení,ale musím ti to povedať.Jednoducho to už v sebe nedokážem dlhšie dusiť.Jednoducho to už v sebe nedokážem dlhšie dusiť.Ja...milujem ťa."zbadala som na ňom,ako veľmi sa mu uľavilo,keď mi povedal o svojich citoch ku mne."Áno"začala som. "Máš pravdu.Všetko sa zmení." na tváry som mala vážny výraz,aby som ho tým zneistila.Neviem prečo,ale chcela som to."Všetko sa zmení,ale k lepšiemu,pretože aj ja ťa veľmi milujem."hodila som sa mu do náručia.Silno ma objal a pobozkal do vlasov."Chceš so mnou stráviť zvyšok svojho života?"spýtal sa ma po chvíli Poncho."To je čo za hlúpa otázka?Samozrejme,že chcem."zasmiala som sa a pobozkala ho.No on to zneužil a začali sme sa bozkávať čoraz vášnivejšie.Po asi desiatich minútach sme sa od seba odtrhli a začali sme lapať po dychu,pretože sme už nevládali."Vieš čo láska?" "Čo?" "Myslela som si,že toto sú moje najhoršie narodeniny,no práve naopak.Sú tie najlepšie,aké som kedy zažila,a to len vďaka tebe.No samozrejme až na to hniezdo čo mám na hlave a na to,ako hnusne smrdím od toho všetkého,čo na mňa popadalo,ale ináč sú to moje najkrajšie narodeniny.Ďakujem."venovala som mu božtek na líce."Nemáš za čo,láska."usmial sa na mňa a ľahol si ku mne.Ležali sme takto v objatí ešte hodnú chvíľu a potom sme celí šťastní no zároveň unavení zaspali.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Paula Paula | E-mail | Web | 4. června 2011 v 16:22 | Reagovat

ahoj máš u mňa diplom :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama