Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Láska hory přenáší: Kapitola II.

31. října 2011 v 11:00 | Very |  Láska hory přenáší
Pro dnešek je to pokračování k rebelčině povídce. Fakt nádherné, co myslíte? Užijte si ho. A také si užijte poslední říjnový den. Držte mi pěsti, právě teď mě určitě dusí ve škole. S vyplazeným jazykem Vaše Very. Mrkající


Ahojte :-) Som ve'lmi rada že sa vám poviedka páčila.. Ani neviete ako ste ma potešili, patrí vám ĎAKUJEM!Smejúci sa Dúfam že aj 2. kapitola bude mať úspech...Usmiaty
Chvíľu potrvá kým sa Diego a Roberta stretnú, mám v pláne to trošku naťahovať..Smejúci sa Dúfam že si ju aj tak prečítate.. teším sa na vaše komentáre Rebelka Usmiaty



Kapitola II.
..Roberta Pardoová Reyová..
"Rebelka, bez citov čo nemá srdce. Hrdá, ta čo neposlúcha viac pravdu než svoj rozum. Rebelka, pretože láska ma zraňovala bez prestania...
Niekedy plačem ,niekedy sa smejem, mám toľko samoty.."
sedela som vo svojej izbe a snažila sa napísať nejakú pieseň, v posledne dobe som to robila často, nie pre seba, snažila som sa pomôcť mojej mame. Moja mama je Alma Rey- slávna speváčka v Mexico city...No vlastne už nie tak známa ako kedysi, jej sláva už viac nestúpa, už nemáva toľko koncertov, toľko fanúšikov ako to bolo keď som bola malá vtedy sa nezastavila celý čas stála na javisku a spievala domov jej chodili tisícky pozdravov od jej fanúšikov a stovky kvetov od jej obdivovateľov...Ako som rástla každý deň som jej vyhadzovala na oči že sa o mňa dobre nestará, že ju viac zaujíma jej kariéra ako ja... Našťastie som pochopila že moja mama je ten najúžasnejší človek na svete, že všetko to čo robila, robila preto aby som sa ja mala dobre, pretože môj otec ( ja mu hovorím darca spermii) nás opustil keď som sa narodila, nikdy sa o mňa nezaujímal sem-tam poslal nejaký šek, aby sa nepovedalo že zabudol nato že má dcéru. Ale nikdy ma nevzal na zmrzlinu ani do cirkusu nato tu bola moja opatrovateľka a neskôr keď kariéra mojej mami začala upadať tu bola pre mňa aj ona... Teraz mám 16 a pomaly si začínam uvedomovať že život nie je prechádzka ružovou záhradou že žijeme preto aby sme bojovali za to čo skutočne chceme, za svoje sny... Aj preto sa snažím mame pomôcť, znovu výsť na svetlo, zažiariť pretože vie nádherne spievať a nemôžem dovoliť aby skončila zo svojim celoživotným snom...
"Roberta, poď prosím ťa dole" zakričala na mňa mama z obývačky. Položila som pero a zišla dole zistiť čo potrebuje... Čakalo ma tam dosť nepríjemne prekvapenie, vedľa mojej mami stál António Pardo- môj otec "a ten tu čo robí?" spýtala som sa nahnevane "Zmierni ton Roberta! Nie som žiaden "ten tu", som tvoj otec!" upozornil ma. Nahnevane som sa na naňho pozerala , ako sa vôbec opovažuje nazízať sa mojím otcom?! Otec je človek ktorý svojej dcére kupuje darčeky, vozí ju do školy, pomáha pri učeniu, a je tu vždy keď ju potrebuje... On tu pre mňa nikdy nebol tak nech zabudne nato že je mojím otcom... Pozrela som sa na mamu a zopakovala svoju otázku "čo tu robí?" "on.. prišiel ti niečo povedať" hlas sa juj triasom a zdalo sa mi že sa jej chce plakať, ale prečo? Znovu som sa pozrela na človeka ktorý si hovorí môj otec "prečo si tu?" spýtala som sa snažiac sa ovládať "Takže dcérka..." "nehovor mi dcérka! Pre teba som Roberta" upozornila som ho "Takže Roberta.." opravil sa "od budúceho týždňa začneš chodiť na Elite way school" oznámil mi "čože? Do školy? Ani nápad!" protestovala som O Elite way som už niečo počula, je to najdrahšia a najlepšia škola v Mexicu ( preklad: internát pre snobské bohaté detičky známich ľudí) "Je to pre tvoje dobro Roberta, dostaneš slušné vzdelanie a možno ťa tam naučia ako sa máš správať k svojmu otcovi" znovu sa nazval mojím otcom, ide ma z neho poraziť "ale čo? Niekto si spomenul že má dcéru... to chce potlesk" ironicky som zatlieskala rukami "Dosť Roberta! Takto sa somnou nerozprávaj!" kričal "Ty vtom ideš sním?" spýtala som sa mami nahnevane "nie zlatko, ja nechcem aby si išla na tú školu chcem aby si tu bola som nou" povedala a začala plakať "potom prečo niečo neurobíš?" "Pretože nemôžem... Tvoj otec už všetko zariadil, nemôžem už nič urobiť" plakala. Myslela som si že ho už viac nenávidieť nemôžem, zrejme som sa mýlila... "Raz mi zato poďakuješ Roberta" znovu prehovoril " to sotva, práve naopak nikdy ti to neodpustím" povedala som nahnevane....Potom odišiel, vyhovoril sa že má prácu, no samozrejme nezabudol pripomenúť že do školy ma vezme moja matka. Keď sa za ním zavreli dvere rozplakala som sa... "ja tam nechcem ísť..." plakala som v maminom náručí "Ja viem zlatko. Ale musíš tam ísť... tvoj otec má stále právo na tvoju výchovu aj keď len takýmto spôsobom. Čo ty vieš možno sa ti tam nakoniec zapáči..."
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 vondyparasiempre vondyparasiempre | E-mail | Web | 31. října 2011 v 11:14 | Reagovat

jéééj veľmi pekné uz sa tešim na pokračko :)

2 Dulce_6 Dulce_6 | 31. října 2011 v 11:21 | Reagovat

krasne....pokracovanie prosííím :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama