Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Osudová láska: Kapitola IX.

5. listopadu 2011 v 19:05 | Very |  Osudová láska
A další culčino pokračování. Naprosto dokonalé, jsem zvědavá, jak to bude dál a vy budete nepochybně také. Užijte si povídku a sobotní večer. Vaše Very. Mrkající



Osudová láska
Roberta
"Roberta tak čo ako to dopadlo s veľkým Bustamantem?" opýtala sa ma José. "Dobre, ale mám strach, že spraví niečo Diegovi alebo Mabel." "A to už prečo?" "Preto, lebo s jedným pánom, ktorý tam bol podpísať nejaké papiere sme mu povedali..No vlastne on, že ho udá na sociálku a, že už nebude politikom........Ale to nie je všetko. Keď sme odchádzali, tak som mu dala facku a zapľula do tváre. No a teraz sa bojím, že niečo spraví Diegovi." "Ani sa ti nečudujem, keď najprv konáš a potom myslíš. Ale ináč, keď si odišla, tak ťa hľadal Diego a dal mi túto adresu, že tam máš prísť." a podala mi ju.
"José, ale veď to je adresa letiska. .........Nieeeeee!!!!!!!! Diego nemôže odísť. Nie. Prosím nech to nie je pravda." Skríkla som a následne sa rozplakala. "Roberta neplač. Ja by som na tvojom mieste hneď šla na tú adresu a počkala si nato čo ti povie Diego." "To máš pravdu, tak ja idem." "Choď moja. Držím ti palce." "Ďakujem." a už ma nebolo.
Celou cestou v taxíku som rozmýšľala nad nami. Nadtým čo pre mňa znamená Diego. Pochopila som, že už veľmi dávno nie pre mňa len taký priateľ, ku ktorému cítim niečo zvláštne čo sa volá láska, ale že ho milujem. Za tie tri roky od nášho náhodného stretnutia sa nič nezmenilo. Možno len to, že moja láska dňom a nocou stále rastie a asi aj bude. Pochopila som, že sa chcem prebúdza po jeho boku. Vidieť tie jeho prenikavé hnedé očká. Ten jeho úsmev od ucha k uchu, od ktorého sa mi podlamujú kolená. Moje myšlienky prerušil taxikár. "Tak slečna už sme tu. Bude to 4 pesos. "Ďakujem vám veľmi pekne a tu sú vaše peniaze. Drobné si nechajte." "Ďakujem ste veľmi milá." povedal, naštartoval taxík a za pár minút po ňom ostal len jedno prázdne parkovacie miesto pred budovou letiska.
Celá som sa chvela, keď som prechádzala zvonku do vnútra letiska. Strašne som sa bála, že tu nebude, a že ho už nikdy viac neuvidím. No zrazu som uvidela Lupitu ako mi kýva a ako vedľa nej stojí môj kufor. Absolútne som tomu nechápala. No, keďže som strašne zvedavý človek, tak som rýchlosťou blesku bola pri nej. "Ahoj Lupita. Ty tu čo robíš? A prečo tu je môj kufor?" "To nech ti vysvetlí niekto to kráča rovno k nám." otočila som sa jej smerom a zbadala som ho. Bol to Diego a ťahal vedľa seba kufor. No ešte viac ma to zmiatlo.
Diego
Kráčal som letiskovou halou až kým som ju nezbadal. Tak strašne som sa bál, že nepríde, a že z toho môjho plánu nič nebude. No nakoniec asi bude. No, keď som k nim konečne dorazil hneď sa oborila do mňa. "Diego ako si to predstavuješ nepovedať mi, že odchádzaš. Hm?!! Nezaslúžim si náhodou vedieť, že odchádzaš?" kričala na mňa a plakala. Bolelo ma, že si myslí, že by som odišiel. To by som nedokázal. Byť bez nej znamená pre mňa ako smrť. A to ja nechcem. Ona je môj celý život. A pre ňu som schopný spraviť všetko možné aj nemožné. "Tak ja vás tu nechám samých." povedala Lupita, ktorá bola svedkom ako sa do mňa Roberta obula. "Dobre Lupita. A za všetko ti ďakujem." "Rado sa stalo a majte sa." povedala a odišla preč. Keď bola dosť ďaleko tak som pomaly začal súkať všetko čo som mal na mysli.
"Roberta zlatko moje krásne." "Nevolaj ma tak." "A budem. Budem ťa tak volať aj keď sa ti to nepáči. Viem, že si na mňa nahnevaná, ale nie je to tak ako si myslíš." "Hej?!! Tak potom ako to je." "No.....je.....to tak, že.....ja som.......poprosil Lupitu, aby ti zbalila nejaké veci, že ....." "Že čo?!" "Že chcem s tebou stráviť víkend len ty a ja, bez žiadnych našich priateľov. Bez môjho otca. Jednoducho chcem aspoň cez tento víkend zabudnúť na tú našu dohodu a konečne si užívať tú všetku lásku, ktorú cítim k tebe, ktorá robí zo dňa na deň väčším a väčším zúfalcom." dopovedal som. Roberta na mňa len nemo pozerala a potom to prišlo. "Hej a to ti mám uveriť? Ja si myslím, že ty to hovoríš len preto, aby si ma upokojil, aby si mohol len tak odísť a nechať ma tú samú." "Roberta toto už nikdy viac nehovor. To by som nikdy nedokázal. Pochop ma. Ja ťa milujem a už mám plné zuby tej našej dohody a toho tvojho strachu. Ale keď ti urobí dobre, tak ja idem a už ma nikdy neuvidíš." "Nie............ Diego nechoď......." "A Prečo? Preto, lebo mojej krásnej princezničke niekto bude chýbať alebo prečo vlastne? Povedz mi prosím ťa aspoň jeden dôvod prečo by som nemal odísť." "Pre......Pre....Preto, že to nechcem. Nechcem ťa stratiť. Milujem ťa a vždy ťa aj budem, ale prosím ťa neodchádzaj. Celé tie tri roky som snívala o tom, že budeme konečne spolu, a teraz, keď sa mi to naskytuje, keď mi dávaš tú možnosť, tak mám strach. Mám strach, že príde niečo a už nikdy nebudeme spolu. A hlavne potom čo som spravila." "Prosím ťa čo si vyviedla." "No už som mala po krk toho ako sa k tebe a Mabel správa tvoj otec, tak dnes doobedu som bola u vás a spravila som niečo čo sa ti asi nebude páčiť." ? ??Ježiš moja krásna čo si mu spravila?" "No najprv som mu povedala čo som chcela." "Hej a čo on." "No on mne a ešte jednému chlapíkovi povedal, že on sa nikdy nechcel stať otcom a nikdy sa nechcel oženiť. No, keď mu Mabel povedala, že je tehotná, tak sa s ňou oženil, lebo mu to, že vraj pomôže v kariére politika. No potom, keď som odchádzala a s tým milým pánom, ktorý ho udal, a ktorý vám už vybavil toho najlepšieho právnika som tvojmu otcovi vlepila jednu facku a zapľula do tváre. "
Keď mi to povedala, tak som nevedel či sa mám hnevať na Robertu alebo ju mám zato obdivovať. Ale hlavne som nevedel ako mám reagovať nato čo mi povedala o mojom otcovi. Nakoniec som nič nepovedal, len som sa rozplakal.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 vondyparasiempre vondyparasiempre | E-mail | Web | 5. listopadu 2011 v 19:54 | Reagovat

je to nazaj prekráááááááásne je to náááádhera už sa tešííííííííííím na pokračko :-)  :-)  :-)  :-)  :-)

2 robertita96 robertita96 | 5. listopadu 2011 v 20:49 | Reagovat

ale no tak musi to vzdy skoncit v tom najlepsiom prosim rychlo pokracko  je to  super  poviedka

3 rebelka rebelka | 5. listopadu 2011 v 22:25 | Reagovat

pokračovanie! je to nádherné..:D

4 Dulce_6 Dulce_6 | 5. listopadu 2011 v 22:35 | Reagovat

je to nadherne...rychlo pokracko :-D

5 camaleones-rebelde camaleones-rebelde | Web | 6. listopadu 2011 v 21:09 | Reagovat

ahoj SB :) na mojom blogu je súťaž SONBlog  (súťaž o najlepší blog o RBD a o ich členoch) ak by si mala záujem, môžeš sa prihlásiť tu: http://camaleones-rebelde.blog.cz/1111/zapis-do-sonblog
ak nie, nič sa nedeje :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama