Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Osudová láska: Kapitola XIX.

26. listopadu 2011 v 17:00 | Very |  Osudová láska
A další díl Osudové lásky. Teď to začíná, držte mi pěsti! Vaše Very. Mrkající



Osudová láska
Roberta
Už sú to štyri mesiace čo sme s mojou maminou odišli z Mexika bývať do Španielska. Je tu krásne. Nesťažujem sa, ale chýbajú mi moji priatelia. Chýbajú mi moje mačičky. Miguel s Miou. No proste celá trieda. No najviac kto mi chýba je Diego. Diego, ktorého napriek týmto štyrom mesiacom stále milujem. Milujem ešte viac ako inokedy predtým. Myslela som si, že keď budem ďaleko od jeho iskrivých očičiek. Od jeho podmanivého úsmevu, od ktorého sa mi podlamujú kolená. Od jeho vždy teplého náručia, kde sa vždy cítim v bezpečí. Od jeho pohladenia a od jeho bozkov plných lásky.
"Dočerta aj z Diegom. Opäť iba plačem, tak ako vždy, keď mamina odíde do práce a a ja zostanem sama. Prečo sa to muselo stať práve mne? Prečo akurát ja som sa musela zaľúbiť do syna politika." kričala som spomedzi vzlyky a slzy, ktoré sa mi kotúľali jedna za druhou. "A dosť Roberta. zavoláme Jackovi a konečne mu odpovieme na jeho otázku, ktorú ti položil pred dvoma mesiacmi." vravel na mňa môj rozum. "Nie nerob to!!!!!!!!!!! Diego je ten kto ťa má urobiť šťstnou a nie Jack. Mne sa Jack nepáči. Cítim, že je v ňom niečo zlé, ale neviem čo." kričalo na mňa pre zmenu moje srdce. "A budem si robiť čo ja chcem. Nikto mi vtom nebude brániť. Ani moje srdce, ktoré mi chce dobre." skríkla som na celý dom.
Nejako som sa pozvliekala a vybehla hore do izby pre mobil. Naťukala som Jackove číslo a zavolala som mu. Po dlhom zvonení sa mi konečne ozval jeho hlas. "Prosím." "Ahoj Jack. To som ja Roberta." "Ahoj Roberta. Ako sa máš?" "Mám sa celkom fajn." zaklamala som mu, keďže v skutočnosti sa mám mizerne. "To je super." "Jack prepáč, že ťa otravujem, ale chcela som sa ťa opýtať či by si sa so mnou nešiel prejsť do parku a tak." "Moja pekná. Ty ma nikdy neotravuješ. Ja som veľmi rád, že mi voláš. A vieš, že ťa mám rád. Vlastne, že ťa ľúbim." "Viem, ale potom čo som ti povedala som sa bála, že mi nezodvihneš a nikam nebudeš chcieť ísť so mnou." "To by som neurobil. Ľúbim ťa. A viem, že prechádzaš ťažkým obdobím." "Ďakujem. No a ideš teda so mnou von?" "Jasné. Za hodinku som u teba a potom môžeme ísť do toho parku." "Fajn. Tak zatiaľ." "OK. Posielam pusu."......a už som počula len ticho v mobile a hnusné pípanie.
Odložila som mobil na posteľ a šla si vybrať čo si oblečiem. Stála som tam asi takých dobrých pätnásť minút kým som si nevybrala rifľové kraťasy na traky, obyčajné tričko. K tomu som si vybrala žabky. Keď som si to konečne vybrala zo skrine na posteľ, tak som sa išla rýchlo osprchovať. Sprcha mi netrvala dlho a inokedy. Vyšla som zo sprchy a vybrala sa rovno k posteli, kde som sa utrela, natrela mojím obľúbeným telovým krémom mojej obľúbenej vône, pri ktorej som si opäť spomenula na Diega. Lebo jemu sa táto vôňa veľmi páčila a zbožňoval ju na mne. Privádzala ho do šialenstva a mne sa to páčilo, že tak šalel........ Po natretí som si obliekla vybraté veci a dokončila posledné úpravy na sebe. Čiže vlasy a make-up. Keď som sa pozrela na hodinky, tak boli dve hodiny, a vtom zazvonil zvonček. No potom som počula ako sa Jack zdraví našej slúžke a ako mu naša slúžka hovorí, že ma ide zavolať.
"Slečna Roberta dole na vás čaká nejaký Jack Valdéz." "Ďakujem. Už idem." odpovedala som jej a vybrala sa dole schodmi za Jackom.
"Ahoj Jack." "A.............ahoj Roberta. Si prekrásna." "Ďakujem, ale veď som si obliekla len obyčajné rifľové kraťasy a tričko?" "Veď ja viem, ale keď tebe pristane všetko. Ty si ako princezná." "ale choď s tým niekde." a usmiala som sa. "Fíha ty sa smeješ?" "Hej. A čo sa čuduješ?" "No.. Za tie štyri mesiace čo ťa poznám som ťa ešte nikdy nevidel smiať sa. No, ale ten úsmev ti viac pristane ako, keď si stále smutná." "Ďakujem Jack. A ináč ideme už?!" "Tak poďme." "Fajn." povedal a a ja som si hodila kľúče, mobil a peňaženku do kabelky a mohli sme ísť.
"Roberta mohla by si povedať prečo ste vlastne prišli bývať do Španielska?" "Neviem či som schopná ti to povedať." "Roberta zlatíčko. Nemusíš sa báť. Ja chcem len vedieť prečo ste sem prišli a prečo také krásne dievča je stále smutné." "Dobre tak ti to poviem." "OK. Tak tu si môžeme sadnúť a ty hovor ja ťa budem počúvať." "Pred tromi rokmi som spoznala jedného chalana. Volal sa Diego Bustamante. Bol to syn známeho politika Leóna Bustamanteho. Zaľúbila som sa do neho na prvý pohľad. No a aj ja on sa zaľúbil do mňa. Bolo to krásne ako sme sa zaľúbili do seba. No keďže sme sa nepoznali, tak sme sa dohodli na dohode, že si nič nezačneme kým sa nebudeme poznať a kým nebudeme vedieť čo naozaj chceme. Po tých troch rokoch sa z nás dvoch stali veľmi dobrí priatelia, ktorí sa veľmi ľúbili. No tesne pred koncom roka ma Diego zobral na krásne miesto, kde sme strávili asi tie najkrajšie dva dni bez žiadnej dohody. Myslela som si, že je to krásny sen. No a aj bol, lebo keď sme sa vrátili domov, tak moja mamina ležala v kóme. Trpela som a preto som sa rozhodla, že najlepšie bude, keď odídem preč. Diego ma presviedčal, aby som ostala, a aby som neodchádzala. Spravil niečo čo som nečakala. Požiadal ma o ruku. No ja som ho odmietla. On vybehol von z nemocnice s plačom. Chcela som ísť za ním a vysvetliť mu to, ale moji priatelia mi to nedovolili, že on to prekoná. Bolelo ma to, pretože on bol schopný kvôli našej láske udať vlastného otca. Keďže som ho milovala a nechcela som, aby trpel ešte viac, tak som ho poprosila nech to nerobí.... Takže toto je môj príbeh. Moja asi najsmutnejšia etapa v mojom živote. No a preto som smutná." "Roberta ty moje krásne chudiatko. Je mi strašne ľúto čo sa ti stalo. Vlastne vám obom. A môžem sa opýtať ešte niečo?" "Môžeš." "Ľúbiš stále toho Diega?" Jeho otázka ma zaskočila, ale aj tak som povedala to čo som chcela povedať. "Kedysi som bola, ale teraz už nie. To čo bolo medzi nami mi zostalo ako krásna spomienka na niečo pekné v mojom živote." "Takže ak by som teraz niečo urobil, tak sa na mňa nenahneváš?" "Podľa toho čo to bude, ale asi nie." Nestihla som ani dopovedať a už som cítila jeho pery na tých mojich. Najprv ma bozkával tak opatrne, ale keď cítil, že mu všetky jeho bozky vraciam, tak mi ich už vracal z väčšou intenzitou.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dulce_6 Dulce_6 | 26. listopadu 2011 v 17:35 | Reagovat

krasne....rychlo pokracko:-D

2 vondyparasiempre vondyparasiempre | E-mail | Web | 26. listopadu 2011 v 17:39 | Reagovat

je to krááásne ale toho jACKA neznášam uz sa tesim na pokračko :-)

3 robertita96 robertita96 | 26. listopadu 2011 v 21:24 | Reagovat

jeej to je pekne ako mu rozpravala ten pribeh ale zle ze mu povedala ze uz diega  nemiluje pretoze to nie prevda toho jacka uz teraz nemam rada ak ked sa bozkavali bolo mi to luto este ze to nevidel chudacik diego  ako  sa roberta mohla bozkavat inym ako s diegom uz sa tesim na pokracko  prosim rychlo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama