Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Diego a Roberta: Kapitola VIII. Změna je život - Část první

24. prosince 2011 v 12:30 | Very |  Diego a Roberta
Další dnešní povídka je pokračování Diego a Roberta od Dadushy Dulce. Je krásné. Věřte mi. A jakpak si užíváte vánoční pohodu? Vaše Very. Mrkající



Kapitola VIII. Změna je život - Část první
Nasledujúce ráno bolo pochmúrne. Celú noc som sa len obracala v posteli a prehrávala si scénu, ktorá sa medzi mnou a Diegom odohrala. Prečo ma nechcel? Vedela som, že to jeho pozvanie na rande mala byť len akási predohra, nudné vystúpenie predskokanov na koncerte, že chcel presne toto a ja som mu to ponúkla rovno, žiadni predskokani, rovno jedna veľká šou. Prevaľovala som sa v posteli a pyžamu som mala úplne prepotenú. Zúfalo som si želala zaspať, dokonca som sa modlila, no všetky želania aj modlitby ostali nesplené. Aspoň nachvíľku som zaspala okolo tretej ráno, no krátko po piatej som bola opäť hore. Aspoň som teda ostala v posteli a zavrela som oči, tvárila som sa, že spím. "Roberta, vylez už z tej postele. Pozri sa, my sme s Lupe sme už oblečené a ty ešte spíš." "Vôbec nespím. A som príšerne unavená. Odkáž učiteľke, že nejdem na vyučovanie, a že naň už ani nikdy nepôjdem." "Prečo?" opýtala sa José. Spolu s Lupitou si sadli na moju posteľ. "Roberta, má to niečo spoločné s tým tvojim včerajším odchodom? Keď si sa vrátila, bola si veľmi bledá," ustarostene sa na mňa pozrela Lupita. "Chceš to vedieť? Áno, má. Má to s tým spoločné všetko!" zvolala som. "Čo sa včera stalo?" vyzvedala José. "Stretla si sa s Diegom, však?" opýtala sa ma jemne Lupita. "Áno!" Vykríkla som. "Presne tak! Stretla som sa s ním. A viete čo? Mýlili ste sa. On ma nechce. Vôbec ma nechce!" kričala som. "Roberta, nie je správne že sa tu takto uzatváraš kvôli chlapcovi. Čo....čo vlastne k Diegovi cítiš?" opýtala sa ma Lupita. "Ja? Vôbec nič. Jednoducho ho už nechcem vidieť, tak čo ja viem, nech ma presunú do iného ročníka, do nižšieho. Je mi to jedno, len chcem ten jeho ksicht vídavať čo najmenej!" Lupita sa na mňa nekompromisne usmiala. "Je mi ľúto, Roberta, ale myslím, že sa musím postarať o tvoju prítomnosť na dnešnom vyučovaní."
‹‹‹‹‹‹‹‹
Počas vyučovania som Lupite stále posielala lístočky v duchu správy Zabijem ťa. Na Diega som sa nedívala a on na mňa takisto nie. Zatiaľ čo ja som naňho bola nahnevaná a zároveň som bola zmätená, on bol zo mňa očividne znechutený. Už sa našťastie nevenoval svojej frajerke, no toto bolo oveľa horšie. Vedela som, že nech si už o mne myslel čokoľvek, nemohlo to byť horšie ako toto. Bolestne som si uvedomovala, koľko vecí sa týmto zmenilo. Nebola som hlúpa, vedela som, že je to len moja chyba. Keby som dala na Lupitinu radu.....Keby som nebola taká hlupaňa, a premyslela si to, toto sa nemuselo stať. Lupita mala pravdu, ľutovala som to. Oľutovala som to hneď po tom, ako ma odmietol. Ako ma zranil....Ako mi ublížil. Pokrútila som hlavou. Rozhodla som sa, že sa skúsim viac sústrdiť na výklad učiteľky, no nešlo mi to. "Roberta!" štuchla do mňa José. "Čo je?" sykla som. "Julia ťa práve vyvovala," odpovedala mi pošepky. Zdvihla som pohľad na profesorku. "Mienite sa pokúsiť o lepšiu známku, alebo vám mám dať rovno päťku?" spýtala sa so zdivhnutým obočím. "No...."zauvažovala som. "K tabuli!" zvolala a ja som nadskočila. "Dobre, dobre," zamrmlala som a pomaly som si to šinula k tabuli. Cestou som začula Diegov hlas. "Nie, Giovanni, daj mi pokoj, prosím ťa!" hádal sa so svojim priateľom. Rýchlo som popri ňom prešla, až som takmer zakopla. Zopár ľudí vydalo pridusený smiech. "Vidím, Bustamante, že aj vám je veľmi do reči. Čo ste vraveli svojmu priateľovi?" Na Diega som sa ani nepozrela, len som počúvala. Vedela som, že sa obracia na Giovanniho. "Práve....práve som mu vysvetľoval niečo o Salvadorovi Diaz Munosovi....." "Mirónovi," dovetila podráždene profesorka. "Keď teda má váš priateľ pocit, že mu to viete vysvetliť lepšie ako ja, postavte sa tuto vedľa Pardoovej, možno sa práve jej bude vaša pomoc hodiť." Mala som chuť kričať, utiecť urobiť čokoľvek len aby som sa mu vyhla. No ostala som pokojne stáť na mieste a v duchu som prosila, nech sa mi nič nestane.
Keď sa vedľa mňa postavil, ani som sa nepohla, no cítila som teplo jeho pokožky a jeho parfum. Zhlboka som sa nadýchla, pričom mi vôňa jeho parfumu prenikla až do pľúc. Nepoznala som ju, no určite bola veľmi luxusná, ako inak? Aj tak sa mi páčila. "Tak Pardoová, začnite. Ak budete mať s niečim problém, obrátťe sa na vášho inteligentného spolužiaka, určite vám pomôže." "Salavador diaz Mirón," začala som a snažila sa vybaviť si niečo z toho, čo mi tĺkla Lupita do hlavy, "sa narodil v Puerto de Veracruz v roku 1856." "53," opravila ma profesorka. "No veď áno, to som myslela." "Jasné," potichu sa zasmial Diego. Pozrela som naňho, ani neviem ako, vzkypela vo mne zlosť. "Ako, prosím?" vyvalila som oči. Zopár ľudí sa zasmialo. "Nič,nič," zasmial sa a pošúchal si oči. "Ja ti dám nič!" zvolala som. "Pardoová! Pokračujte!" "Nech pokračuje on!" zvolala som. "Povedala som pokračujte, Pardoová," vecne na mňa pozrela profesorka. Vzdychla som si. "Bol synom politika," povedala som, s očami upretými na Diega. "Výborne," povedala učiteľka monotónne. "Pani profesorka," otočila som sa na ňu, "je nejaká šanca, že by sa z Diega stal popredný mexický básnik a autor?" Zopár ľudí sa zasmialo. Diego na mňa nervózne pozrel, očividne si spomenul, že poznám jeho tajomstvo. "Lebo vlohy na to má," povedala som, vychutnávajúc si moju vedúcu pozíciu. "Pardoová, máte ešte nejaké poznámky k Bustamantemu? Pokiaľ viem, jeho nepreberáme na našich hodinách, aj keby ste možno chceli." Zopár ľudí sa opäť zasmialo a ja som očervenela. "To je škoda," zamrmlala som, "bola by to určite zaujímavá téma." "Nejaké jeho dielo?" spýtala sa profesorka. "Hm...." zamyslela som sa, "Desbandada?" "Desbandada je dielo Josého Rubéna Romera," precedila profesorka. "Mirón a Romero pochádzajú z úplne inej doby nechápem, ako ste si ich mohli pomýliť. Navyše, Romero ani nebol básnik." Diego sa začal potichu smiať. "Á, Bustamante," pozrela naňho Julia, "tak sa ukážte a pomôžte spolužiačke. Povedzte jej jedno Mirónovo dielo- všetci vieme, že v tomto smere ste prebojník." "No...." Diego sa zamyslel, "to bude....zbierka poézie z roku 1895." "Správne," povedala Julia a venovala Diegovi uznanlivý pohľad. Pozrela som naňho. "Moja mama miluje Miróna," uškrnul sa. "A vy, Pardoová?" otočila sa na mňa. Milo som sa usmiala. "Pokiaľ viem, Mirón nevydal žiadne dielo s konkrétnym názvom." "Výborne. Povedali ste síce málo, ale na začiatok to stačí. Vy ostatní, dúfam, že ste počúvali, lebo tento týždeň píšeme test, a vyskytne sa v ňom aj Mirón. Sadnite si," prikázala nám. Rýchlo som sa snažila ujsť a po ceste sa mi šmykla noha. Už som sa pripravovala na pád, keď ma zrazu zachytili dve mocné ruky. Dívala som sa do hnedých očí Diega Bustamanteho. "Pozor," povedal.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 RBD-Werisek RBD-Werisek | E-mail | Web | 24. prosince 2011 v 15:05 | Reagovat

Přeju ti krásné Vánoce,hodně dárečků a pohody. :-)

2 Paula Paula | E-mail | Web | 24. prosince 2011 v 21:59 | Reagovat

neviem,čo mám povedať...jediné,čo ma napadá je:bomba

3 rebelka rebelka | 25. prosince 2011 v 11:50 | Reagovat

nádherné, pokračovanie prosím :-)

4 robertita96 robertita96 | 26. prosince 2011 v 16:47 | Reagovat

jeeej to je super hlavne ten oniec je nadherny ale zas to muselo skoncit v tom najlepsiom prosiiim rychlo pokracko prosiiiim

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama