Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Příběh opravdové lásky - Část II.

31. ledna 2012 v 15:00 | Very |  Jednorázové povídky
A samozřejmě také druhou část Vám sem musím dát, protože jinak byste mě nejspíše ukamenovaly. Ale nedivím se Vám. Taky bych zuřila, kdybych neznala konec. Užijte si ho.

Dnes se rozdávalo vysvědčení, ale nepochybuji, že bylo dobré a nikdo nemá na příklad zaracha na pc. Já jsem dopadla velmi dobře (troufám si tvrdit). A co vy?

Vaše Very. Mrkající



Část II.
Roberta
Už sú to dva roky čo som tu. Na EWS medzi samými detičkami bohatých rodičov. Najprv som si myslela, že to tu nevydržím, ale opak bol pravdou. Ja som to tu vydržala. A to vďaka niekoľkým ľuďom. A to môj krásny Lucas, moje dve mačičky, Mia, Miguel a vlastne všetci moji spolužiaci. A Diego.... človek, ktorý tu je vždy, keď niečo potrebujem. Vždy ma vypočuje, pomôže mi. Je to človek, ktorého mám so svojich priateľov najradšej, pretože ma pozná lepšie ako ja sama, čo ma desí viac ako predstava, žeby sa toto moje krásne obdobie skončí.
"Roberta...Roberta počkaj ma." kričal na mňa Diego. "Čo je Diego čo potrebuješ?" "Či by si mi nepomohla vybrať darček pre moju maminu. Zajtra má narodeniny ja nemám pre ňu žiadny darček." "Jasné, že ti pomôžem. Tak po škole zájdeme do mesta a niečo jej vyberieme dobre?" "Ďakujem Roberta. Si zlatíčko. Čo by som bez teba robil." povedal a objal ma. "Ale Diego. To skôr by som ja povedať, že čo by som robila bez teba. Ty si tu vždy, keď ma niečo trápi alebo, keď v niečom potrebujem poradiť. Si ten najlepší priateľ akého som mohla spoznať. Najprv som si myslela, že si ako tvoj otec, ale ty nie si ako on. Ty si omnoho lepší. Máš krásne srdiečko plné lásky, ktorú rozdávaš ľuďom, ktorí to potrebujú, ale aj ľuďom, ktorí si vôbec nezaslúžia." usmiala som sa neho a ešte raz som ho objala. On mi moje objatie opätoval a potom mi pusu na líčko a odišiel preč. Keď som sa pozrela na neho, tak som v jeho očiach videla záblesk slzičiek. Neriešila som prečo mal slzičky na krajíčku, lebo ich mohol mať kvôli tomu čo som mu povedala. Keby to on povedal mne, tak aj ja by som tak reagovala.
Diego
Bol rád, že mi pomôže kúpiť mamine darček, ale viac som bol rád, keď mi povedala, že som jej najlepší priateľ, a že nie som ako môj otec. Že som omnoho lepší. Že mám krásne srdiečko, ktoré je plné lásky, ktorú rozdávam tým koho mám rád. Keď dopovedala, tak silno objala a dala mi pusu na líčko. "Čo by som dal keby nebola na líčko, ale na pery. Čo by som len dal, keby sa nezaľúbila do Lucasa, ale do mňa. A keby vedela, že ju podvádza. Viem to len krátko, ale nechcem jej to povedať, lebo ak by som jej to povedal, tak by som ju tým zranil a to nechcem. Viem, žeby som mal, ale nechcem sa starať do ich vzťahu." prebleslo mi mysľou. Odtiahol som sa od nej a odišiel preč, lebo ak by zbadala, že sa mi chce plakať, tak neviem čo by som jej povedal, ak by sa ma spýtala nato. Tak som radšej tak to reagoval.
Roberta
Po nákupoch s Diegom, s ktorým som si užila kopec srandy mi začal zvoniť mobil. Vybrala som si ho z vrecka a stisla zelené tlačítko. "Prosím mami." "Zlatko moje prosím príď domov. Potrebujem ti povedať niečo veľmi dôležité." "Dobre hneď som tam. Len sa prosím ťa upokoj." povedala som a následne jej zložila.
"Mačička čo je čo sa deje?" "Nič José. Iba mi moja krásna mamina volala celá uplakaná, že mi musí niečo dôležité povedať." "Aha. Tak bež za ňou a dúfam, že to nie je nič vážne." povedala Lupita. "To aj ja dúfam. A keby ma hľadal Lucas, tak mu povedzte, že som šla domov, ale že za také dve hodinky som tu." "Jasné povieme. A ináč ako bolo s Diegom na nákupoch?" "Super. Neviem to ani opísať. Ale viac vám poviem potom večer dobre?" "Jasné, tak sa maj." povedali obe naraz. Ja som sa s nimi narýchlo rozlúčila a utekala zo školy zistiť čo také veľmi dôležité mi chce povedať mama.
"Tak už som tu mami." zakričala som hneď od chodových dverí. "Mami kde si? Čo také veľmi dôležité si mi chcela povedať." opýtala som sa ešte. "Roberta som v obývačke." zakričala na mňa. Vybrala som do obývačky za mamou. No keď som zbadala kto tam je, tak som sa chcela zvrtnúť na päte a odísť, ale mamin prosebný a uplakaný hlas spôsobil, že som sa otočila a čakala čo sa bude diať. "Roberta prosím ťa sadni, lebo to čo ti teraz všetci traja povieme je veľmi vážne." povedala mama a Pardo s nejakým chlapíkom len prikývli. Ja som si sadla a čakala čo na mňa spustia.
"Nie to nemôže byť pravda. Ako si mi to mohla urobiť mama. Ja som ťa bránila a verila ti. A ty?! Ty si ma podlo zradila. Nenávidím vás všetkých. Ste len hnusní odpad, ktorý mi doničil všetko čo som verila." kričala som na nich so slzami v očiach. "Princeznička moja odpusti mi." "Nehovor mi ani zlatko, princeznička. Už viac nie som tvoja dcéra. Nepoznám nikoho kto sa volá Alma Rey, pretože pre mňa zomrela." skríkla som a plná bolesti a hnevu som vybehla z domu. Prechádzala som sa po meste ako blúdny Holanďan. Nevládala som rozmýšľať o tom čo sa stalo. Chcela som proste zabudnúť. Nič necítiť. Jednoducho som chcela byť s niekým kto ma pochopí u koho nájdem oporu. Tou oporou bol Diego.
Ako som kráčala späť do školy, tak som zahliadla môjho krásneho Lucasa ako sa bozkáva s inou. "No zbohom ešte aj on. Čo ma to dnes postilo?! Asi trinásť metrová tsunami." prebleslo mi. No horšie bolo to, že ma zbadal. Snažila som sa mu ujsť, ale nešlo to. Dobehol ma. "Roberta ja ti vysvetlím." "A čo mi máš vysvetľovať. Ja viem veľmi dobre čo dom videla. Ty si sa bozkával s inou." kričala som neho a bila ho. "Roberta prosím ťa upokoj sa. Nie je to tak ako sa to zdá." "To vieš komu hovor. Ja som taká hlúpa. Prečo som sa s tebou zaplietla. Ja som sa ti odovzdala telom aj dušou a ty si to jedným šmahom zničil. Ja som taká veľká hus. Ja som si myslela, že som pre teba niečo výnimočné , ale veľmi som sa mýlila. Ja som bola len pre teba jedna ľahká korisť, ktorá uverila tvojím sladkým slovkám. Nenávidím ťa. Nenávidím." a s plačom som utiekla.
So slzami v očiach som utekala ani neviem kam až kým som si neuvedomila, že som v sklade kde so skupinou skúšame. Podišla so ku sedačke, lebo pod sedačkou boli nejaké fľaše alkoholu, ktoré doniesol Giovanni a schoval ich tu. Načiahla som sa po jednu a pila som to akoby to bola voda.
Diego
"Prosím." ozval som sa do telefónu. "Diego to som ja Alma. Prepáč ak ťa vyrušujem, ale bojím sa o Robertu." povedala mi s plačom. "Nie nerušíte ma. A čo sa stalo? Nechápem." "Ja..ja som jej nepovedala pravdu o otcovi, ale dnes sa to dozvedela a s plačom utiekla preč. Prosím ťa nájdi ju a daj na ňu pozor. Viem, že máš moju dcérku veľmi rád. Ak ju nájdeš tak jej povedz, že ma to veľmi mrzí, a že ju mám veľmi rada, a že mi chýba." povedala smutným hlasom. "Dobre poviem jej to s hneď vám aj zavolám." povedal som a pekne som sa s ňou rozlúčil.
"José a Lupita neviete náhodou kde je Roberta?" "Nie nevieme. Vieme len toľko, že odišla k domov za Almou, ktorá jej volala. Povedala nám, že za dve hodiny by mala byť tu." "Ďakujem. Idem ju pohľadať." "OK. Keď ju nájdeš, tak jej povedz, že ju hľadal Lucas." "Poviem nebojte sa." "Fajn. Tak sa maj." "Ahojte." "Mia. Mia." kričal som na ňu. "Diego čo je?" "Nevidela si náhodou Robertu?" "A načo ju hľadáš? Čo konečne si nabral odvahu a povieš jej, že ju miluješ?" "Mia prosím ťa nehovor hlúposti. Ja nemilujem Robertu. Ona je moja kamarátka a nič viac." "Dobre ako chceš. Síce si myslím aj tak, že ju miluješ a to poriadne, ale je to tvoj život. Keď sa chceš naďalej trápiť tak prosím." a odišla. Ostal som tam stáť ako socha s otvorenou pusou do korán. "Ako to zistila? Veď celé tie dva roky sa snažím čo najviac ju skryť, aby o tom nikto nevedel, ale asi som sa mýlil. Veď keď je človek zaľúbený tak ako ja, tak to na ňom vidno." vravel som si v duchu. "Ježiš!! Roberta!!" skríkol som. Rýchlo som sa spamätal a šiel ju ďalej hľadať.
"Bože kde si Roberta. Hľadám ťa už vyše dvoch hodín a márne. Prešiel som asi všetky miesta , ktoré poznám a kde by ťa nikto nemohol nájsť." "Ja hlupák." a buchol som sa po čele. "Ja som úplne zabudol na sklad kde skúšame." vykríkol som. Ani za päť minút som bol tam, no pohľad, ktorý sa mi naskytol ma veľmi bolel. Všade boli porozhadzované fľaše, ktoré sem doniesol Giovanni. A Roberta?! Roberta už úplne opitá sedela na gauči a snažila sa otvoriť ďalšiu, ale nešlo jej to. V momente som bol pri nej a surovo som jej ju vytrhol z ruky. "Roberta ty si sa zbláznila? Čo chceš mať otravu alkoholom? Čo chceš, aby ťa vyhodili zo školy?" kričal som po nej. No keď som sa lepšie pozrel, tak som videl na nej, že má jej krásne hnedé očká celé červené od plaču. Hneď som si uvedomil čo som urobil. "Roberta prepáč. Ja..Ja som po tebe nechcel kričať. Iba keď som ťa zbadal ako otváraš ďalšiu fľašu, tak som sa veľmi zľakol." povedal som. Ona nič nepovedala len sa mi hodila do náručia a rozplakala sa. "Roberta zlato moje krásne prosím neplač." "Diego ja...vlastne mne všetci klamali...pre..prepáč.. ty jediný nie. Moja slávna mama mi klamala o mojom otcovi. A...Lucas. Ten ma úplne dorazil... Ja som taká hlúpa. Prečo každému verím a snažím sa nájsť v ňom len to dobré. Prečo sa to všetko muselo stať práve mne. Keď som sa ráno zobudila bola som šťastná, ale teraz?! Teraz sa cítim ako keby ma prešiel parný valec. Všetko ma bolí. No najviac ma bolí.." a ukázala na miesto kde je srdce. Bola schúlená v mojom náručí a stále plakala. Chcel som pomôcť. Veľmi som to chcel, ale nevedel som ako. Príšerné ma bolelo, že jej ublížili. Najradšej by som sa s ňou vymenil a trpel ja ako človek, na ktorom vám skutočne záleží. Pre ktorého ste schopný urobiť čokoľvek. Hladil som ju a snažil sa ju upokojiť. "Roberta ty moje šidielko. Neplač už všetko bude dobré. Všetko sa nejako vyrieši. Mamina ti to vysvetlí a znova budete ako dve veľmi dobré priateľky a dôverníčky, ktoré si povedia všetko. A aj s Lucasom sa to vyrieši. Predsa ste sa veľmi ľúbili. Nemôžete len kvôli menšej hádke len tak zahodiť dva roky čo ste spolu prežili." povedal som. "Diego, ale to nie je také jednoduché. Moja mama, vlastne Alma Rey pre mňa už neexistuje. Ona pre mňa zomrela. A Lucas je parchant. Príšerný parchant. Myslela som si, že je iný ako ostatní, ale on je horší ako ostatní. No najhoršie je natom, že......."nachvíľu sa odmlčala akoby sa bála povedať mi to. No nakoniec to vyslovila. "Najhoršie natom je, že ja......že je......že ja s ním čakám bábo, ktoré nechcem.....
Keď vyslovila tú vetu..... "Ja s ním čakám bábo........." tak som myslel, že mi pukne srdce. Cítil som takú obrovskú bolesť, že sa to nedá ani opísať. Chcel som z tadiaľ ujsť, ale kvôli Roberte som nemohol. Nemohol som a vlastne ani som ju tam takú nechcel nechať samú. A ani neviem ako som nabral odvahu nato čo som jej povedal. "Roberta. Viem, že najradšej by si bola rada, keby si nečakalo jeho dieťatko, ale to nejde. Dal by som všetko, aby som vrátil čas, ale nie som kúzelník a neviem sa vracať v čase, aj keby som veľmi chcel. A prosím ťa nehovor, že to bábo nechceš, lebo to maličké zato vôbec nemôže. Uvidíš, že za pár mesiacov sa budeš na neho tešiť. Nemusíš sa báť, že budeš nato sama. Ja tu budem. Pomôžem ti zo všetkým s čím bude treba. A...a máš tu predsa José, Lupitu, Miu, Miguela. No vlastne nás všetkých. Všetci budeme pri tebe stáť a podporovať ťa. To bábo bude mať toľko ujov a tiet, ale hlavne bude mať krásnu maminu a veľa lásky od nej a samozrejme aj od nás." dopovedal som svoj dlhý monológ. "Diego to... to by si bol schopný všetko nechať tak a starať sa o malé dieťa a o mňa?!" "Áno Roberta. Nechal by som všetko tak, pretože pre teba som schopný všetko." "Ďakujem Diego. Si to najlepšie čo ma mohlo stretnúť. Mám ťa veľmi rada." a dala mi pusu na líce. Ešte hodnú chvíľu sme tam ostali a potom som ju odniesol do jej izby, aby nemala zle.
Roberta
Už sú to dva mesiace čo som sa dozvedala kto je môj skutočný otec a ako som sa rozišla s Lucasom. Stále to veľmi bolí, ale mám tu priateľov. Hlavne mám tu Diega. Ten je celý bez seba, že čakám dieťatko. Teší sa s neho viac ako ja. Vždy sa pýta ako sa mám. Ako sa cítim a či sme obaja v poriadku. Keby som ho nemala, tak neviem. Absolútne neviem čo by som robila. Možno by som šla na potrat a určite by som odišla ďaleko odtiaľto. Od zlých spomienok a od ľudí, ktorí ma tak veľmi ublížili.
Raz jedného dňa mi bolo zle, ale nikomu som nič nepovedala až kým si to Diego nevšimol. "Roberta si v poriadku? Cítiš sa dobre?..Bojím sa o teba.. Vlastne o vás oboch." povedal ustráchaným hlasom. No na viac si nepamätám. Pamätám si iba na ukrutné bolesti a Diegov krik.
Diego
Keď som zbadal, že je Roberta biela ako krieda, tak ma premkol strach. "Roberta si v poriadku? Cítiš sa dobre?...Bojím sa o teba.....Vlastne o vás oboch.".....Nestihla mi ani odpovedať a spadla zo stoličky, na ktorej bola krv a vlastne celá bola od krvi. "Pre boha Roberta." kričal som a plakal som. Neviem akým zázrakom som reagoval ako som reagoval. Rýchlosťou blesku som ju zobral na ruky a utekal s ňou k môjmu autu a následne do nemocnice. Otvoril som zadné dvere od auta položil ju doň. Zatvoril ich a v okamihu sekundy som už naštartoval auto. Šiel som tak rýchlo, že som porušil asi všetky dopravné predpisy aké poznám a aké existujú. Hnal ma strach. Strach, že môžem prísť o jedinú osobu, na ktorej mi záleží viac ako na samom sebe. Strach o osobu, ktorú bezhlavo a šialene milujem.
"Doktor. Sestrička. Doktor sestrička pomôžte mi. Moja kamarátka veľmi krváca. Bojím sa o ňu." kričal som s Robertou v náručí. "Áno chlapče. Nebojte sa." povedala sestrička a už ju brala aj s doktorom na sálu. Chcel som ísť s nimi, ale na sálu ma nepustili ani keď som im povedal, že som syn politika Bustamanteho. Jediné čo mi povedali bolo, aby som čakal v čakárni.
Bezvládne som sedel na stoličke a čakal kedy výjde doktor zo sály. "Vy ste ten chlapec, ktorý doniesol to dievča?" "Áno to som ja."...... "Pán doktor ako je s ňou? Ako sa má? A ako sa má jej dieťatko?" vychrlil som mu všetky tri otázky na raz. "Počkajte trochu. Najprv sa upokojte." "A ako sa mám upokojiť, keď sa to nedá, ale posnažím." povedal som napokon. "Fajn už je vám lepšie?" "Trochu." "OK. Tak vám poviem, že vaša priateľka síce stratila veľa krvi, ale je v poriadku. Je mimo ohrozenia. No, ale jej dieťatko sme nezachránili. Bola v treťom mesiaci tehotenstva. A tento mesiac je rizikový na potraty. Je mi to veľmi ľúto. Ako vidím, tak ste sa na to maličké veľmi tešili." "Áno tešili. Veľmi sme sa tešili. Iba mám strach ako to poviem Roberte. Neviem a nechcem si to predstaviť čo bude robiť." "Nechám to na vás. Vy sa rozhodnite či jej to poviete alebo nie. Ja by som jej to na vašej strane povedal. Je to síce veľmi bolestivá a veľmi chúlostivá správa, ale je lepšie, keď to bude vedieť akoby mala mať falošnú nádej." "Ďakujem vám za všetko pán doktor." "Nemáte začo. Je to moja práca a bežte za ňou. Teraz vás bude veľmi potrebovať." "Ešte raz veľmi pekne ďakujem a idem za ňou. Dovidenia." "Dovidenia." a šiel som z ňou.
Roberta
Keď som sa prebrala, tak som cítila pípanie a nepríjemný zápach nemocnice. Obzrela som sa okolo seba a hneď do očí mi bilo biele nemocničné svetlo. "Prečo som nemocnici? Čo sa vlastne stalo? Je v poriadku moje maličké?" a začala som si hladkať bruško. "Roberta už si hore?" opýtal sa ma známy hlas, ktorý patril Diegovi. "Som. Diego vysvetlíš mi prečo som v nemocnici a čo je s mojím maličkým?" Diego zbledol a skoro sa rozplakal. V momente mi nahnal strach. "Diego prosím povedz mi čo sa mi stalo a čo je s maličkým." Diego sa zhlboka nadýchol a začal. Bolo na ňom vidno, že sa mu ťažko hovorí, tak som so síl, ktoré som nadobudla chytila ho za ruku. "Ro...Roberta ja........ja nemôžem.......bojím sa, že keď ti to poviem, tak ťa to zloží ešte viac ako to čo sa stalo pred dvoma mesiacmi." "Diego prosím povedz mi to. Naháňaš mi strach." "Dobre, tak ti to poviem. .....My........vlastne ty si prišla o dieťatko, ktoré si čakala. Doktor mi povedal, že si mala šťastie. Stratila si veľa krvi. Povedal mi aj to, že to bolo spontánne. Že sa to v taktom období stáva. Mrzí ma to a veľmi ma to bolí, lebo viem ako si sa naň tešila. Ešte teraz si spomínam ako si mi rozprávala o jeho budúcnosti." Už sa neudržal a rozplakal sa. No ani ja som to nevydržala a rozplakala som sa aj ja.
Potom mojom nešťastí som sa uzavrela do seba. Tvárila som sa, že mi nič nie je, ale opak bol pravdou. Cítila som sa mizerne. No najviac som sa cítila mizerne, keď som niekde videla malé deti a mamičky s nimi. Vždy som sa rozplakala. Bola som sa na všetko sama, lebo ešte stále som bola pohádaná s mamou, ktorá mi veľmi chýba a najhoršie, že poslednom období sa už hádam aj s Diegom, s človekom, ktorý stojí pri mne v dobrom i zlom. Veľmi to trápi a neviem kvôli tomu spať.
Diego
Už nevládzem. Už nevládzem skrývať tú lásku, ktorá ma ničí zvonka i zvnútra. "A dosť. Takto to už nejde. Musím odísť. Zabudnúť na lásku, na prekrásnu lásku, ktorá sa tak náhle zrodila a rozrástla do "krásnej ruže". Príjem tu ponuku od mami a odídem s ňou do Španielska. Vravela mi, že tam má veľmi dobrých priateľov, ktorí nás veľmi radi privítajú." vravel som si duchu.
Bol som pevne rozhodnutý povedať jej všetko čo k nej cítim a aj to, že odchádzam. A aj o tom, že to takto bude pre nás oboch najlepšie. Aj tak sa v poslednom období iba hádame čo ma ničí ešte viac ako to, že ju neskutočne milujem.
"Roberta. Roberta počkaj ma." kričal som na ňu. Zastala a otočila sa ku mne. "Čo je Diego? čo potrebuješ? Chceš sa zase hádať?" "Nie už sa nechcem hádať. Ja....potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať, ale tam kde budeme sami." "Dobre tak poďme do skladu." "Fajn." a išli sme.
"Tak Diego hovor čo si to chcel povedať?" "Roberta ja neviem ako a kde mám začať.. Je to pre mňa veľmi ťažké....Roberta ja........ja...."a zmĺkol som. "Diego čo ja..... Prosím povedz mi to....... "Ja.....Ja ťa neskutočne milujem. Milujem ťa. Milujem svoju najlepšiu kamarátku. Človeka, ktorý vo mne vzbudil tie najkrajšie city aké človek pozná. No keďže sa v poslednej dobe len hádame, tak som sa po dlho zvažovaní pre a proti rozhodol, že príjem ponuku od Mabel a odídem žiť do Španielska." a je to vonku. "Diego to si robíš zo mňa dobrý deň alebo čo?!" "Nie Roberta. Všetko čo som ti povedal som povedal úprimne zo srdca." V momente bola blízko mňa. "Diego prosím neodchádzaj. Ty nie. Prosím. Ja ťa tu potrebujem. Čo ja tu budem robiť bez teba." "Roberta láska moja už som sa rozhodol. Takto pre nás bude lepšie. Viem, že na teba nikdy nezabudnem, lebo to sa ani nedá. Prosím ťa nezabudni na všetko krásne čo sme spolu prežili a nezabudni nato, že tu nikdy nebudeš sama. A prosím ťa sľub mi, že dáš možnosť Martinovi spoznať ťa. Je to skvelý človek. A prosím odpusť svojej mame. Ona ťa má veľmi rada. Pochybila, ale už si svoj trest odpykala. A ak dobre viem, tak ti veľmi chýba." dopovedal som a dal jej pusu na líce. Snažila sa ma zadržať, ale neúspešne, lebo som odišiel preč.
Roberta
Ako náhle odišiel som všetko pochopila. Pochopila som prečo ma tak veľmi bolelo, že som sa sním hádala. Prečo som vždy plakala, keď sme sa znova a znova kvôli hlúpostiam pohádali. Pochopila som aj to, že to nebolo preň ho také jednoduché stáť pri mne. Počúvať ako mu rozprávam o Lucasovi. O tom ako som ho milovala. Až teraz som pochopila prečo bol smutný, keď ma s ním videl, a keď sa dozvedel, že s ním čakám bábo. No napriek všetkému tu bol vždy. Vždy som sa mu mohla hodiť do jeho teplej náruče bez toho, aby niečo odo mňa žiadal. Až teraz som pochopila čo pre mňa znamená. Znamená pre mňa celý môj život, lebo......lebo ho milujem. Áno milujem ho.
"Mabel prosím vás poviete mi kedy vám letí lietadlo do Španielska?" "Áno Roberta poviem ti, lebo s Diegom neletím ja, ale ty moja pekná." "Ako ja? Nechápem." "Diego nevie o tom, že som letenky kúpila tebe a jemu, lebo viem, že ženie do veľkého nešťastia. Viem, že ťa miluje. Veľmi ťa miluje a ako vidím, tak aj ty jeho. Viem, že ti trvalo dlho, ale nechcem, aby ste si pokazili vaše šťastie a nechcem, aby nevedel o tom, že ho miluješ." dopovedala a ja som na ňu iba nechápavo pozerala. "Ste náš poklad. Mám vás veľmi rada. A máte pravdu milujem Diega. Síce som nato prišla veľmi pozde, ale máte pravdu musí to vedieť. Ešte raz veľmi pekne ďakujem." povedal som a silno som Mabel objala.
Diego
"Ach Roberta. Iba sedím v lietadle a už mi chýbaš. Veľmi mi chýbaš. Neviem si ani predstaviť čo budem robiť v Španielsku bez teba." "Ja by som o niečom vedela. Lebo jedno pojašené dievča nie je tak ďaleko ako sa ti zdá. Je blízko. Až tak, že ťa vidí. Vidí svojho najlepšieho priateľa. Priateľa, ktorý jej dal všetko. Dal jej priateľstvo. Podal jej pomocnú ruku, keď to potrebovala. Stál si vždy pri nej, aj keď ťa to ničilo. Bol si pri nej blízko, ale zároveň tak ďaleko. A to šidielko ako si ju nazval veľmi mrzí, že si tak neskoro uvedomila, že toho najlepšieho priateľa miluje. Veľmi ho miluje a vždy milovať bude."
Bol som otočený k oknu. Chcel som sa otočiť za hlasom, ktorý patril jedinej osobe, ktorú milujem. Bál som sa, že keď sa otočím, tak to čom som počul bol len môj výmysel, že len snívam o tom. No zvedavosť bola silnejšia než ja, takže som sa otočil. Skoro som spadol so sedačky, keď som ju videl sedieť vedľa mňa s tým najkrajším úsmevom. Chcel som niečo povedať, ale priložila prst k ústam. "Ššš. Viem, že sa ma chceš opýtať čo tu robím, či som len tvoj sen, ale nie. Ja som skutočná a všetko čo som ti povedala je pravda milujem ťa Diego. Veľmi ťa milujem. A prosím rob len to po čom si tie dlhé roky túžil." dopovedala a zložila svoj prst s mojich úst. A ja? Ja som nevedel čo mám robiť. Najprv som ju musel pohladiť, aby som sa uistil, že je to pravda, že to nie je môj sen. A potom? Potom som ju konečne pobozkal. Trvalo to moje trápenie dva roky, ale stálo to zato, pretože som pocítil čo je to naozaj byť neskutočne šťastný pri osobe, ktorá vám od základov zmenila váš život na prekrásny sen plný lásky.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 robertita96 robertita96 | 31. ledna 2012 v 21:55 | Reagovat

jeeeeej to je nadherne prekrasne a tak romanticke no proste uzasne

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama