Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Pomíchané vztahy: Část jedenáctá

19. června 2012 v 9:00 | Very |  Pomíchané vztahy
Pokračování od Mušú je určitě vítaným zpestřením nového dne. Užijte si jej a napište autorce co možná nejvíce komentářů. Vaše Very. Mrkající



Pomiešané vzťahy
Časť XI.
V minulej časti..
Anahí:.."Tak prepáč, nejde mi o nič iné, len o to, že naša komunikácia je len o Dul a Uckerovi".."Sú to naši priatelia".."Viem, viem, ale obšas mi …ale nič".."nebudem sa s tebou baviť keď si takýto".. zobrala som si kabelku a odišla od Poncha rýchlosťou svetla, úplne ma vytočil.. Moje šťastie bolo, že ten taxík bol ešte dole. Odrazu ma hodil až domov a tak som nemusela čakať na ďalší..
Dulce: Prešla asi pol hodinka a zvonček zase zazvonil. Pochybovala som, žeby to bol znova Ucker a tak som vstala zo zeme a znova pozrela cez kukátko. Poncho? Čo ten tu robí. Aj keď som chcela byť sama, potrebovala som kamaráta. Teraz keď som sa už vyplakala som sa potrebovala vyrozprávať a rozhodla som sa Ponchovi povedať o všetkom. Otvorila som teda dvere a ostala som nadmieru šokovaná keď vedľa Poncha stál .. Ucker..
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Dulce: Stála som tam a neveriacky som pokrútila hlavou. Sánka dolu šéfe. Pomyslela som si a v tej istej sekunde som zabuchla dvere. "Auu" vyšlo z jedného z nich. Ten pán múdri tam strčil ruku. "Ponchoo".. "Prepáč Dulce ale ani ma nevpustíš?".."Teba kľudne, ale.."..Poncho sa na mňa pozrel prísnejším pohľadom a v tom sa ozval Ucker "Pochopil som, nič nemusíš hovoriť" povedal a začal schádzať dolu schodmi, na ktorých ešte pred chvíľou zrejme sedel. Vtej sekunde ma išlo roztrhnúť. Nechcela som aby odchádzal, chcela som aby ostal pri mne, no zároveň som ho už nikdy v živote nechcela vidieť. Nechápem ako môžem byť taká nerozhodná, ako malé dieťa, ktoré mení názory každú sekundu.. Ako teenegerka, ktorá nevie kontrolovať svoje vášne.. Ako stará pani, ktorá si nepamätá čo chcela urobiť. "Stoj!" povedala som, alebo som to zkričala ? Nespomínam si! Snažila som sa, aby to znelo ľahostajne.. ale bolo to viac ako komlikované.. Zastal, ale neotáčal sa ..
Ucker: Otvorila dvere, keď uvidela, že to nie som ja čo vyzváňa.. otvorila dvere. Je toto snáď možné? Včera som sa tu s ňou miloval, hádam najvášnivejšie za celý môj život a dnes ma nevpustí do bytu!.. Pochopil som jej uštipačnú poznámku s náznakom ľahostajnosti a pokrytectva, keď v tom zrazu "Stoj!" pochabé a predstierané slovo sa vydralo z jej úst. Bol to čiste rozkazovačný tón, nevyspelého dievčaťa. Alebo práve naopak tak dospelej a ľahostajnej ženy, ktorá sa na mňa nemohla ani pozrieť a ktorá nemá ani tušenia čo sme tu niekoľko hodín dozadu robili! Zastavil som, ale neotočil som sa. Nemôže mi rozkazovať a ja sa nemôžem nechať takto lanáriť. No napriek tomu sa mi jej hlas zdal zamatovo dokonalý, jemný a sladký.. chcel som cítiť jej dych, jej pery a jej vôňu. A keď sa mi roztrepalo srdce, ako pár sekúnd pred porážkou, vedel som že sa chcem otočiť, ale NEMOHOL SOM! Zastavil som, to áno..ale bol to len zlomok sekundy. Celá táto chvíľa bola ako večnosť. Sekundy sa dali opísať v románoch a moje pocity by sa nezmestili do Pacifiku. Moje nohy začali kráčať do tmavej a čiernej noci. S rukami v kapsách, mierne prikrčený, som si hrýzol do jazyka, aby som sa neotočil a nechytil jej telo tak ako nedávno. Silno som zavrel oči, ale slzy sa mi potlačiť nedalo.. Nepočul som, nevidel som, ale cítil som.. to bolo to najhoršie ..
Dulce: S kvapkou nádeje som čakala či sa otočí. Dúfala som v to, chcela som aby bol tu..tá moja arogantnost za ktorú skrývam všetky city. Poncho stál medzi nami a nevládal, alebo sa ani len neodvážil niečo povedať. Ucker odkráčel, nepovedal nič. Len sa na okamih zastavil a keď som ho už už videla sedieť u mňa doma, jednoducho odišiel. Mám právo byť na ňho nahnevaná? Nemám na ňho žiadne právo, no napriek tomu si ho privlastňujem. Ale hádam mi nepatrí po včerajšej noci? Zmocnila sa ma triaška.. Ponchito to zbadal. "Dulce poďme dnu, lebo.." Nedopovedal a zrazu bolo počuť len škrípenie bŕzd osobného auta a slabý rachot. Preľakla som sa.. my obaja sme ostali stáť ako obarení. Bez rozmýšľania som sa rozbehla do tej čierňavy smerom ku parku blízko môjho bytu. Bolo vidieť len hustý dym a auto, ktoré bolo narazené v strome. Okamžite sme začali hľadať Uckera, lebo sme videli, že išiel týmto smerom. Nikde nebol, kričali sme jeho meno už v zúfalstve. Neostávalo nič iné, len sa modliť, že Ucker nebol súčasťou tejto nehody. Pomohli sme tomu pánovi za volantom dostať sa von. "Pane ste v poriadku?".. "Asi hej, niekto mi vbehol do cesty" povedal a s Ponchom sme sa na seba hrôzostrašne pozreli. Široko ďaleko nikoho nebolo. Bolo niečo pred polnocou a tak sme zavolali záchranku. Toho pána odviedli a my sme sa s Ponchom vrátili do bytu..
"Myslíš že sa niečo stalo Uc….?".."Nie Dul, nemysli na to. Nikto tam nebol, ani on nie" povedal Poncho a keď videl v akom som stave, objal ma. Takéto tuhé priateľské objatie som už potrebovala. "Nechoď preč" povedala som potichu a s plaším .. "Pššt sestriška moja, nenechám ťa tu".. sadli sme si na gauč a prerozprávali sme celú noc, bolo márne zatĺkať moje city aj keď som sa s Ponchom rozišla len nedávno, už dlho sme boli ako súrodennci. Povedali sme si všetko. Porozprával mi aj o houpej hádke s Any, veľmi sa preto trápil. Tak veľmi som mu chcela pomôcť no nemala som šajnu ako. Nevedela som ani, čo mám robiť zo sebou. Slzy som zastaviť nevedela.. a tá krv čo sa mi hrnula do hlavy a zabraňovala mi myslieť. Stále som myslela len na to najhoršie.. na to kde je Ucker a na to, že po tomto ma bude neznášať ešte oveľa viac. Už ani nespomínam minulú noc, ktorú som v hlave mala stále dookola, zrejme naveky a navždy!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Niki Niki | 19. června 2012 v 10:52 | Reagovat

Krásné :) Těším se na pokráčko :)

2 Dulce_6 Dulce_6 | 19. června 2012 v 16:37 | Reagovat

Krásne....rychlo pokracko :D

3 Xavierka Xavierka | 19. června 2012 v 16:48 | Reagovat

Všichni skandujem: Pokráčko, pokráčko!... :-)

4 robertita96 robertita96 | 19. června 2012 v 18:11 | Reagovat

waaw krasne uzasne superove krasna poviedka ale riadne si  ma vystrasila uz som si myslela ze v tom aute bol Ucker ale nastastie nie ale aj tak neviem co je s nim ukoncila si to zase v  tom najlepsiom uz sa nemoze dockat pokracovania velmi sa tesim velmi

5 vondyparasiempre vondyparasiempre | Web | 20. června 2012 v 6:58 | Reagovat

prekrááásne :D neviem sa dočkať pokračka som hrozne zvedavá ako to bude pokračovať :D je to fakt nádherné :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama