Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Pomíchané vztahy: Část třináctá

21. července 2012 v 10:00 | Very |  Pomíchané vztahy
Jelikož prázdniny jsou na rozdíl od mého očekávání velmi nabité, nebude snadné zvládnout vše, co jsem si předsevzala. Jsem velmi zvědavá, jak to dopadne, ale mohu Vás ujistit, že jako omluvu Vás čekají tři nové povídky. Taky jsou zčásti napsány další kapitoly k RBD a Dulce María, ale bohužel, první potřebuje zdokonalit a druhá dokončit. Každopádně máte se na co těšit, během prázdnin stejně určitě nemáte dost času na čtení, jelikož je spousta jiných věcí na práci. Dost už vykecávání se, tady máte pokračování od oblíbené Mušú. Vaše Very. Mrkající




Pomiešané vzťahy
Časť XIII.
V minulej časti..
Anahí: Nevedela som či mám halucinácie, či sa mi sníva. Nechcela som veriť vlastným očiam. Zrazu ma zaliala horúčava a prepadol pocit neistoty a strachu. Dulce a Poncho v objatí u nej na gauči, spali ako zarezaní. "Tak to ma podrž!" neuvedomila som si, a povedala to pekne nahlas. S iróniou a zlosťou v hlase…Otočila som sa a pobrala sa ku vchodu. "Anahí prosím ťa, počkaj" kričal za ňou Poncho, keď nezastavovala, vybehol za ňou a priviedol ju späť do obývačky".."Prepáč ale nerozumiem tomu".."Sadni si, zlato.. prosím"..
Dulce: "Kde je Ucker? Mám s ním dnes hrať pokiaľ viem" spýtala som sa na pľaci, snažila som sa zahrať, že ma to zaujíma len preto, že s ním mám scénu, no moc sa mi to nedarilo. "On dnes neprišel, neviem kde sa fláka, nedá sa mu dovolať" Povedal Pedro. Mne sa začala točiť zem pod nohami, prišlo mi slabo, zbledla som. A v hlave som zase mala nehodu toho auta, tmavú ulicu, ten odporný sen a tá neskutočná noc..
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Dulce: "Dul, Dul si v pohode?" ozývalo sa na mňa zo všetkých strán. Jemne ma fackali, nie že by som tu odpadla.. bože trapas. "Hej, nič mi nie je. To asi z toho tepla, nič som od rána nepila".."Dul si bledá ako stena" staral sa o mňa Pedro. "Doneste jej vodu!" rozkázal. Napila som sa bolo mi lepšie. "Tak, vidím to aj dnes na voľno. Dosť čo neprišiel pán Christopher, som zvedavý akú výhovorku si nájde" zase hovoril o Uckerovi, trhalo mi to srdce, keby len vedeli čo sa mu možno stalo. Ale včera tam nikde nebol. "Viete decká, už sme dosť pozadu, neviete odpočívať keď máte voľno? Musíme dodržiavať plány a zajtra koncertujete!" začínal sa Pedro pomaly rozčuľovať, keď ma zdvíhal zo zeme..
Ucker: Načo má človek milovať keď ho to nenapĺňa? Načo sa má trápiť kôli osobe, ktorá ho nenávidí? Musí to byť také ťažké? Je šťastie naozaj iba sen? Naozaj môžem cítiť len bolesť a nemôžem byť nikdy šťastný? Hlavu som mal ako melón- Je snáď možné, aby človek tak trpieť? Kráčal som smerom od Dulcinho domu a nevedel som kam idem, moje nohy ma viedli do čiernej noci. Nevidel som, nepočul som, ale cítil som.. to bolo to najhoršie. Zrazu reflektory auta, veľký tresk, škrípanie bŕzd. Niekomu sa niečo stalo? Išlo ma roztrhnúť, chcel som ísť pomôcť, ale bol som už príliš ďaleko. Nedokázal som sa otočiť, bol som ako zkamenený, ako bez duše. Ak som aj nejakú mal, Dulce ju zabila. Bez nej o svoju dušu aj tak nestojím, nech si ju berie. Ani som proste nedokázal ísť a pomôcť niekomu v núdzi. Ako beštia bez srdca. Aj tak už zrejme žiadne nemám, ak áno tak rozlámané na kúsky, ak áno tak také, ktoré nie je schopné cítiť. Už nechce cítiť pretože city ho zabili. Láska ho spálila. Ľahol som si na lavičku, ani neviem kde som bol. Pozeral na hviezdy v chladnej noci. Mojím telom prechádzala triaška pri každej spomienke na Dul, na tú noc s ňou. Zaspal som a prebudil sa až ráno. Ako bezdomovec, aj som sa tak cítil, nie bez domu..ale bez duše. Natáčanie už dávno prebiehalo. "Pedro ma zabije" pomyslel som si. Zázrak, že ma nikto neokradol. Spal som tu ako úbožiak. Vyzeral som hrozne, pri pohľade do zrkadla som neveril vlastným očiam. Viem si predstaviť bulvár, bóže.. porazí ma. Kôli jednej žene. Osprchoval som sa, najedol a bežal do práce.
Dulce: "Nie Pedro, ja som v pohode. Potrebovala som len trochu vody" zahrala som to na ňho, aj keď som stále necítila pevnú pôdu pod nohami. "Dul, bez urážky ale vyzeráš hrozne. Koľko si už nespala?" šepol mi do ucha, aby ma nestrápnil. Nestačila som odpovedať, pretože sa rozrazili zadné dvere a niekto vošiel. "Ucker" šepla som sama pre seba. "Prepáčte, prepáčte že meškám" povedal. Okamžite sa mi uľavilo že ho vidím, živého. Že sa mu nič včera večer nestalo. "Dul čo sa Ti stalo?" spýtal sa keď uvidel, ako ma Pedro podopiera a aká som bledá. "Nič, som v pohode" odvrkla som bez toho aby som sa mu pozrela do očí. "Takže môžme ísť na to?".."áno Pedro som v poriadku, naozaj" .."Fajn Dul, choď nech ťa prepudruhjú..A ty si čo robil Christopher? Vyzeráš ako...to je jedno, ak mi tu budete chodiť takýto, porazí ma. Už týždeň sme nič poriadneho nenakrútili! Choď Ucker nech trochu napudrujú aj Teba".."Nie Pedro, vieš dobře že to neznášam!".."Veď sa pozri na seba, si ako po výbuchu".. nemal na výber a musel sa trochu nalíčiť. Ešte slabšie mi prišlo, keď mala prísť scéna, na ktorú všetci dlho čakajú. Ako Diego vyzná Roberte lásku v lietadle, cestou na koncert. Bola to hrozná predstava, opäť sa sním bozkávať.. bozkávať len akože, len to hrať…
"Milujem Ťa Roberta".."Aj ja Ťa milujem Diego" a teraz to malo prísť, mali sme sa tam niekoľko minút bozkávať. Prirodzene mi to šlo celkom dobre aj keď som pri tom trpela. Nemohla som si ten bozk užiť naozaj, to sa proste nedalo. "Strih!" zakričali z réžie. Odľahlo mi, ale neubránila som sa slzám. Asi mi preplo v hlave, ja som sa tam normálne rozplakala. Nikto nechápal čo mi je, a táto klapka s Uckerom bola posledná na dnes to bolo jediné moje šťastie. "Fajn decká a zajtra natáčame len doobeda, večer koncertujete!" oznámil Pedro. Úplne som zabudla na koncert. Super. Ďalšie predstierané bozky s Ucker a ešte k tomu na javisku. "Dulce čo ti je?" prišiel ku mne ten, ktorého by som najemenej čakala. "Ahoj Ucker, neuveríš ale ja neviem" Neviem ako to vedel, neviem ako vedel čo potrebujem. Objal ma a ja som mu plakala na pleci, ako malé dieťa. Bolo to trápne, cítila som sa zle, ale nevedela som to zastaviť. "Mám ťa odviesť domov?" prikývla som, na znak súhlasu…
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dulce_6 Dulce_6 | 21. července 2012 v 15:05 | Reagovat

krasne...rychlo pokracko...skoncila si v tom najlepsiom :-D

2 Xavierka Xavierka | 22. července 2012 v 17:14 | Reagovat

Aké veľké prekvapenie, že končíš v tom naj... :-) Snáď bude čím skôr pokračko...:-D

3 robertita96 robertita96 | 22. července 2012 v 20:24 | Reagovat

waaaw to je super krasne som rada ze sa uckerovi nic nestalo se trapi ma ze  teraz obidvaja velmi trpia je mi ich luto dufam ze sa to co skoro urovna a uz sa neviem dockat pokracko prosiiiim daj ho co najskor velmi sa na neho tesiiim a aj na ostatne poviedky sa velmi tesim som velmi zvedava :-)

4 Niki Niki | 22. července 2012 v 20:27 | Reagovat

Krásné :) Nemůžu se dočkat pokráčka :)

5 vondyparasiempre vondyparasiempre | Web | 22. července 2012 v 20:47 | Reagovat

wooow woow woow woow to bolo prekrásne :D naozaj strašne krásne neviem sa dočka´t pokračka je to nádherné :D prosííím rychlo pokračko :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama