Kdo si hraje nezlobí! Takže hurá do psaní a čtení povídek!

13. 4. 2011 Založení blogu Povídky - Rebelde

30. 4. 2011 Komentářová povídka - Dulce a Christopher



Chceš-li se s námi podělit o svoje povídky, máš-li nějaké návrhy na vylepšení webu, nebo umíš-li pracovat s photoshopem napiš na adresu rebelove-povidky@seznam.cz. Budu se těšit!

Text k epizodám Rebelde je překládán dle předlohy na stránkách http://rebeli.markiza.sk/.

Buďte aktivní a zapojte se!

Chci inspirovat!!!

Osudová láska: Kapitola XLIX.

11. září 2012 v 13:00 | Very |  Osudová láska
A po dlouhé, opravdu dlouhé době přibyde pokračování také k povídce Osudová láska. Jsem si jistá, že se Vám bude líbit. Užijte si ji. Vaše Very. Mrkající



Osudová láska
Jack
Bol som nabrúsený, ale nemohol som si to priznať, pretože to by bola moja potupa, aby som naozaj k nej niečo cítil. To sa nemohlo stať a už sa ani nestne. Bola dobrá po každej jednej stránke, ale teraz musím venovať pozornosť Roberte a byť takým akým som bol predtým. Aby som bol znova ten Jack, ktorého spoznala, a za ktorého sa vydala.
"Ahoj Alma." .............. "Ahoj Jack ako sa máš? Čo ako ide práca?" "No mám sa fajn, ale chýba mi tu Roberta. A nevieš ako sa má, lebo sa jej neviem dovolať." "Má sa dobre šla niekde von a mobil si nechala tu a ako pozerám, tak ho má vybitý." "Aha. Tak ju potom odo mňa pozdrav a povedz jej, že ju veľmi milujem, a že mi tu strašne chýba. Hlavne jej prekrásny úsmev." "Neboj sa. Odkážem jej to, keď sa vráti. Rada, by som sa s tebou bavila ďalej, ale za pár minút príde ku mne jeden môj starý známy." "Fajn. Tak sa maj pekne a uži si to a ďakujem, že jej to povieš." povedal som a pekne som sa s ňou rozlúčil.
DVOJIČKA
Alma
Akurát som sa chystala na obed s niekým koho by som ani nečakala, že ho stretnem práve tu v Španielsku, keď mi zazvonil mobil. Pribehla som k nemu a pozrela sa kto mi volá. Keď som zbadala na displeji veľkým napísané meno Jack, tak ma premkol strach. Trvalo mi asi pár minút kým som s rozhodla či mu zdvihnem alebo nie. No nakoniec som sa rozhodla, že áno.
"Ahoj Alma." "Ahoj Jack ako sa máš? Čo ako ide práca?" zneli prvé vety, ktoré som vyslovila, aby nezbadal, že ma to rozrušilo. "No mám sa celkom fajn, ale chýba mi Roberta. A nevieš ako sa má, lebo sa jej neviem dovolať." "Hej......... ty máš rád len jej peniaze a nie ju a podvádzať s Patríciou. Keby tak vedel, že o tom viem......." pomyslela som. No vtom som si spomenula, že Roberta je mimo Španielska a tak som musela rýchlo niečo vymyslieť. "Má sa dobre šla niekde von a mobil si nechala tu a ako pozerám, tak ho má vybitý." ." "Aha. Tak ju potom odo mňa pozdrav a povedz jej, že ju veľmi milujem, a že mi tu strašne chýba. Hlavne jej prekrásny úsmev." "Neboj sa. Odkážem jej to, keď sa vráti. Rada, by som sa s tebou bavila ďalej, ale za pár minút príde ku mne jeden môj starý známy." "Fajn. Tak sa maj pekne a uži si to a ďakujem, že jej to povieš." rozlúčil sa so mnou a už som počula len pípanie.
Po nečakanom telefonáte som sa vybrala do izby si vybrať niečo pekné na seba a trochu sa osviežiť. Tak ako ma to napadlo, tak som aj spravila. Rýchlosťou blesku som vybehla hore schodmi a namierila som si to priamo to kúpeľne, kde som sa vyzliekla a vošla do sprchy. Pustila som si dostatočne teplú vodu na seba a dôkladne si rozotrela sprchový gél mojej obľúbenej vône a značky. Keď som mala pocit, že stačí, tak som zastavila prívod vody a zababušila sa to osušky. Takto čistá a voňavá som vyšla z kúpeľne do izby, kde som následne otvorila dvere na skrini a začala hľadať niečo pekné, veď budem mať stretnutie s niekým koho som od smrti mojej jedinej lásky nevidela. Trvalo mi to dlho, ale predsa som si našla to čo som chcela. Boli to jednoduché letné šaty končiace niekde pod kolenami a s výstrihom v tvare V. Vybrala som si ich a potom si ich aj obliekla. Čo sa týkalo maľovania a posledných úprav, tak to mi tak trvalo pol hodinku viac alebo neviem, pretože akurát, keď som si vkladala do kabelky veci zazvonil zvonček. Počula som ako slúžka otvára dvere a ako ten dotyčný, s ktorým sa mám stretnúť zdvorilo zdraví. Zobrala som kabelku a pomalým krokom som zachádzala zo schodov dole do obývačky kde bol on.
Keď som ho zbadala, tak kebyže sa nedržím zábradlia, tak asi odpadnem, pretože naozaj vypadal ako Martin. Pritom zhone čo si mám obliecť a nečakanom telefonáte som úplne zabudla, že Martina a Octavio, ktorý sa nemo na mňa pozerá sú jednovaječné dvojičky. Tohto tranzu som sa rýchlo spamätala a nahradila ho úsmevom.
"Ahoj Octavio. Tak môžeme ísť na ten obed." "Ahoj Alma. Si.......si prekrásna. Vidno, že tie roky čo som ťa nevidel sa nič nezmenilo. Možno len to, že si ešte krajšia. A tie šaty ti náramne pristanú. Až teraz chápem prečo stratil z teba hlavu. A ináč kde je moja drahá a tak tiež krásna neter Roberta?" "Ďakujem za všetky komplimenty. A aj ty nie si na zahodenie. No a moja drahá dcérka je v Cancúne na jednej akcii a s jedným človekom, ktorého veľmi miluje, ale nemôže byť s ním." "Aha. Tak škoda. Ale na obede mi povieš všetko, pretože som strašne zvedavý. Viem len toľko, že je úspešná ako speváčka." "Fajn. Rada by som sa takto s tebou tu bavila, ale ak teraz nevyrazíme, tak stratíme rezerváciu a to bude škoda." "OK." povedal a podal mi ruku nech ideme spolu. Prekvapilo ma to, ale nemohla som to dať najavo. Tak som ton uhrala úsmevom od ucha k uchu.
"Tak hovor ako si sa mala za tie roky čo som ťa nevidel? Presne od Martinovej smrti. Ako si to všetko zvládla? A aké boli prvé roky po jeho smrti?" "Prvé roky boli ťažké, ale časom som si nato, že Martin nie je pri mne zvykla. Všetku tú lásku, ktorú som cítila k nemu som dávala Roberte a žila som len a len pre ňu. Tak ako je to teraz. Keby sa jej niečo stalo, tak to neprežijem. Je moje slniečko. Anjelik, ktorého veľmi ľúbim a všetkým čo na svete mám. Som veľmi hrdá na ňu, že robí to čo má rada. Vďaka môjmu exmanželovi Pardovi musela ísť na Elite Way School kde boli samé rozmaznané detičky. No na druhej strane si tam našla lásku. Našla si tam Diega Bustamanteho, ktorý dostal svojho otca do väzenia. Sú strašne zlatí, keď sú spolu. V ich očkách vidno, že sú stvorení jeden pre druhého. No napriek tomu nie sú spolu. Radi by boli, ale osud im to nechce dopriať. Neviem niekedy mám pocit, že sú viac skúšaní ako tí, ktorí trpia niečím iným..........." "Neviem čo povedať. Tak to mi je ľúto." povedal.
Octavio
"Ach Alma. Keď som ťa zbadal vtom obchode, tak som neveril, že sa môžu obnoviť všetky moje city, ktoré stále k tebe prechovávam. Mal som ti to dávno povedať, že som sa do teba zamiloval, ale keď som videl aký je s tebou šťastný Martin, tak som sa radšej stiahol do úzadia, kde som sa pomaličky zmieril s tým, že miluješ jeho a nie mňa. Bol som hlupák, že som sa na vás vykašľal a nepomohol ti. Nechal všetko na teba. No, ale strata brata a láska k tebe ma zničilo a iného východiska ako ujsť pred všetkým som nenašiel. No nakoniec ma samota zahnala sem. Neviem prečo práve sem do Španielska, ale niečo ma sem ťahalo. Teraz viem, že to bola moja láska k tebe, ktorá mi pomohla nájsť. Toľko nocí a rokov som si vyčítal. No vlastne si to vyčítam dodnes, že som ušiel ako nejaký zbabelec a nespravil to čo som mal a čo som chcel aj urobiť." rozprával som sa v duchu sám so sebou.
Srdce mi bilo ako splašené, keď som roztrasenými rukami a na pokraji kolapsu stlačil zvonček. Dlho som ani nečakal, pretože po pár sekundách sa dvere otvorili a stála tam slúžka. "Dobre deň. Poďte dnu. Alma príde zachvíľu ešte je hore a robí posledné úpravy." povedala mi milo. "Ďakujem veľmi pekne za informácie a dobrý deň, aby som nezabudol."
Slúžka mi ukázala, že môžem vojsť a zaviedla ma do obývačky, kde som sa pohodlne usadil a čakal na Almu. Ako som čakal, tak som sa obzeral okolo seba až kým som ju nezahliadol ako pomaly a ladne kráča po schodoch. Srdce sa mi ešte viac rozbúšilo ako bolo a v hrdle mi doslova a do písmenka vyschlo. Nebol som schopný čo i len malého pohybu. Jediné čo som spravil bolo, že som nemo na ňu pozeral, až kým som sa nespamätal.
"Ahoj Octavio. Tak môžeme ísť na ten obed." prehovorila a tým si získala moju pozornosť. "Ahoj Alma. . Si.......si prekrásna. Vidno, že tie roky čo som ťa nevidel sa nič nezmenilo. Možno len to, že si ešte krajšia. A tie šaty ti náramne pristanú. Až teraz chápem prečo stratil z teba hlavu. A ináč kde je moja drahá a tak tiež krásna neter Roberta?" opýtal som sa jej prvé čo mi prišlo na rozum. "Ďakujem za všetky komplimenty. A aj ty nie si na zahodenie. No a moja drahá dcérka je v Cancúne na jednej akcii a s jedným človekom, ktorého veľmi miluje, ale nemôže byť s ním." odpovedala ma mi nato čo som sa jej opýtal. "Aha. Tak škoda. Ale na obede mi povieš všetko, pretože som strašne zvedavý. Viem len toľko, že je úspešná ako speváčka." "Fajn. Rada by som sa takto s tebou tu bavila, ale ak teraz nevyrazíme, tak stratíme rezerváciu a to bude škoda." "OK." povedal som a podal jej ruku, aby šli spolu. Keď som si všimol, že okrem, že aj ja som z toho rozrušený, tak bola aj Alma, ktorá to maskovala vždy jej neodolateľne krásnym úsmevom, od ktorého sa mi podlamujú kolená.
"Tak hovor ako si sa mala za tie roky čo som ťa nevidel? Presne od Martinovej smrti. Ako si to všetko zvládla? A aké boli prvé roky po jeho smrti?" "Prvé roky boli ťažké, ale časom som si nato, že Martin nie je pri mne zvykla. Všetku tú lásku, ktorú som cítila k nemu som dávala Roberte a žila som len a len pre ňu. Tak ako je to teraz. Keby sa jej niečo stalo, tak to neprežijem. Je moje slniečko. Anjelik, ktorého veľmi ľúbim a všetkým čo na svete mám. Som veľmi hrdá na ňu, že robí to čo má rada. Vďaka môjmu exmanželovi Pardovi musela ísť na Elite Way School kde boli samé rozmaznané detičky. No na druhej strane si tam našla lásku. Našla si tam Diega Bustamanteho, ktorý dostal svojho otca do väzenia. Sú strašne zlatí, keď sú spolu. V ich očkách vidno, že sú stvorení jeden pre druhého. No napriek tomu nie sú spolu. Radi by boli, ale osud im to nechce dopriať. Neviem niekedy mám pocit, že sú viac skúšaní ako tí, ktorí trpia niečím iným..........." "Neviem čo povedať. Tak to mi je ľúto." povedal som smutne, ale aj zároveň zaskočene.
"Prepáč. Až priveľmi rozprávam o sebe a teba nenechám ani povedať ako si ty mal za tie roky." "Zato sa mi ospravedlňovať nemusíš. To ja by som sa ti mal ospravedlniť zato, že som ho nezachránil. Je to moja chyba. Kebyže som spravil vtedy viac, tak je tu a teší sa s vami." "Octavio prosím ťa to nehovor. Ty zato nemôžeš. Ty si spravil všetko čo bolo v tvojich silách, aby si ho zachránil. No, ale keď ho tam hore chceli a mali tam s ním nejaké plány, tak si zobrali." "Ale.......keď sa stále zato cítim vinný....." nedokázal som skryť to, že som sa stále nezmieril s tým, že mi môj vlastný brat zomrel pod mojimi rukami........a rozplakal som sa ako malý chlapček, ktorý prišiel o to najcennejšie autíčko, ktoré kedy dostal. "Octavio prosím neplač. Ty naozaj zato nemôžeš. Všetko bude dobré. Viem, že stále cítiš vinu zato, ale Martin ti odpustil a ako hviezda z tadiaľ zhora dáva pozor a dozerá nato, aby si nepodľahol výčitkám, ktoré ťa stále zožierajú a spaľujú ako oheň." hovorila a hladila ma po tvári. Nechcel som plakať, ale čím viac ma hladila tým viac som plakal. Ale už nie kvôli Martinovi a mojim výčitkám, ale kvôli mojej láske k nej, ktorú som nikdy neprestal cítiť.
"Tak vieš čo. pôjdeme ku mne domov a ja ti uvarím fajný čaj na ukľudnenie a trocha si pospíš, lebo mi tu ešte skolabuješ a čo potom." povedala ustráchane a zakývala na čašníka. Nestihol som ani nič povedať a ani nič spraviť a už mala v rukách naše jedlo a viedla ma k môjmu autu a usadila ma namiesto spolujazdca. Rýchlo obehla auto. Sadla si. Zapla si pás a za pár sekúnd bolo počuť len zvuk motora a ja som videl len mihajúce sa obrázky spoza okna auta.
"Tak tu máš ten čas a trocha si pospi." povedala mi milo a znova ma pohladila. Nechcel som, ale vplyvom jej dotyku som zatvoril oči a vnímal iba to čo to so mnou robí. "Ale ja som už v poriadku." povedal som potichu po hodnej chvíli ticha, ktoré nastalo. "Octavio prosím to vieš komu hovor. Nie si v poriadku a ja neviem prečo. A netrucuj už. oddýchni si." "Ach Alma. OK. Tak si oddýchnem, pretože všetko čo by som spravil, tak by nepomohlo." "EE. Tak to nie." pokrútila hlavou a zasmiala sa. Čo spôsobilo, že aj ja som sa musel usmiať.......... "Fajn. Tak dobrú noc." popriala mi a dala mi malý božtek na líčko čo ma veľmi prekvapilo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama